Záznamy/Súkromné udalosti (Dana Sochorová)

Dana je výtvarníčka - venuje sa kresbe, fotografii, konceptu a píše krátke texty. V minulosti sme sa sporadicky stretávali v Ružomberku na ulici. Vždy ma zaujala jej kľudná aura - v dnešnej uponáhľanej dobe je to veľmi zriedkavý jav. Keďže len málokedy umelci zostanú po vyštudovaní žiť na Liptove, zaujalo ma, ako sa Dana identifikuje v rámci lokálneho prostredia. Zaujíma ma, ako "matkoumelkyne" (dva v jednom: matky a umelkyne) podnecujú deti k chápaniu, predstavivosti a porozumeniu prostredníctvom umenia. Pre Fotobežku odpovedá Dana Sochorová.

Ako aj ja sama, Dana je "matkoumelkyňou". Zblížilo nás vnímanie a samotná analýza procesov tvorivosti v rámci výchovy dieťaťa. Dana momentálne žije v Ružomberku v spoločnosti dcéry Kataríny. Vyštudovala na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach. Od roku 1991 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri voľnej tvorby prof. Daniela Fischera, neskôr v rokoch 1992-1994 prestúpila na grafický dizajn u prof. Longauera, štúdium ukončila u prof. Daniela Fischera v odbore maľba a iné médiá.

Od roku 1981 až po dnešnú dobu mala Dana niekoľko samostatných výstav a zúčastnila sa aj kolektívnych výstav doma i v zahraničí. V roku 2004 sa začala venovať dlhodobému časozbernému projektu s názvom Záznamy / Súkromné udalosti, ktorý je spojený so životnou situáciou materstva.

Si matkoumelkyňa, aké priority si si zvolila pri vychovávaní svojej dcéry? Snažím sa brať svoje dieťa ako partnera, slobodnú bytosť, i keď v reálnom chode udalostí to má svoje úskalia.

Čo sa ti na miestnych ľuďoch páči a čo by si zmenila? Na ľuďoch všeobecne...to sa nedá takto hodnotiť, človek od človeka je iný, zdajú sa mi celkom schopní a stretla som tu veľa šikovných ľudí. Ale aj nepružný prístup a ľahostajnosť sa vyskytuje na miestach, kde by to nemalo patriť (napríklad v školstve, nemocniciach...).

Čo pre teba znamená kultúra? Kultúra je jednou z mojich základných potrieb. V tomto smere v Ružomberku strádam...okrem cyklu koncertov Hudba u Fullu, ktorý organizuje o.z. Simach (Peter Machajdík, Simona Bielaková, Matúš Bišťan), je pre mňa občas niečo zaujímavé v galérii Fullu, ešte menej občas niečo v Synagóge. V poslednom čase mi robí radosť knižnica Katolíckej univerzity.

Akú rolu má pre teba umenie? Je to sebavyjadrenie, arterapia, reflexia života, poznávanie, radosť... znamená slobodu.

V tvojom byte sa nachádzajú zákutia, ktoré si doposiaľ nepremaľovala kvôli autentickým kresebným zásahom tvojej dcéry. Mnohí rodičia by nedovolili, aby dieťa nakreslilo čo i len čiaru na stenu... Áno, kresby uchovávame a vnímam ich ako vzácnosť. Sú to prvé čiary, prvé stopy, ktorými sa dcéra podpísala na dverách izby. Na dverách kúpeľne máme jej kresby mejkapovými ceruzkami v takej výške, v akej som ju ako dieťa držala na rukách. Tieto čmáranice vznikli v roku 2003 celkom mimovoľne a bez zámeru. Spolu s abstraktnou maľbou, ktorá vtedy visela na ste ne predsiene tak vytvorili dvojicu. Vtedy som si prvýkrát všimla a postupne začala uvedomovať naše spoločné východiská a styčné body vo výtvarnom prejave (dotykovosť, haptickosť, potreba zanechať stopu, tvorba bez korekcie - automatické písanie a kreslenie...). Kuchyňu nám zdobia veľké kresby asi 2-3 ročnej Katky pastelkami (postavy, útvary), za dverami tri štíhle princezné a vedľa slnko s dlhými lúčmi.

Vo svojich dielach skúmaš reakcie svojho dieťaťa na určité - tebou vysielané podnety. Hovorím si, kto iný ak nie umelec so svojim emocionálnym vybavením by sa zaoberal takouto štúdiou. Kde sa v prácach vidíš ty a čo kresby znamenajú pre tvoju dcéru? Skôr to bolo naopak. Ja som vnímala dcérine podnety ako priamy a nezadržateľný prejav života - život sám prevtelený prostredníctvom tvorivosti do dieťaťa. Reagovala som priraďovaním svojich prác a svojho pohľadu na veci každodenného života v jeho plynutí k jej nespočetným slovným, vizuálnym a všakovakým iným vyjadreniam. Žasla som nad jej prejavom.

Ako by sa podľa teba mali deti o svojich názoroch učiť diskutovať s dospelými? Treba to naučiť dospelých. Deti sú vo svojej podstate bezprostredné a ak im dospelí dajú priestor, sú vnímavé k ich názorom, rešpektujú ich ako partnerov, vtedy je diskusia v poriadku. Deti sú našim zrkadlom.

Ako sa dá podľa teba tvorivo vychovávať dieťa v súvislosti s rýchlym tempom rozvoja, širokého využívania informačno-komunikačných technológií, rastúcimi nárokmi na životné podmienky aj za cenu pôžičiek a hypoték a posunom ku konzumnej spoločnosti? To je problém, ktorý aj my umelci vnímame citlivo. Sme vytlačení na okraj spoločnosti, často do roly outsaiderov, "snílkov", ktorí sa nevedia (a ani nechcú - hovorím za seba) prispôsobiť tomuto spoločenskému trendu a konvenciám. Vychovávať sa dá aj prostredníctvom životného štýlu, v ktorom je prítomná tvorivosť. 

Ďakujem, ZH.