SOM KULTÚRNY VŠEŽRAVEC - ako to vidí Michal Daubner.

ZH:Michal, odkiaľ pochádzaš?

MD: Môj otec má korene v obci Uľanka pri B. Bystrici, tam sa pri štúdiách zoznámil s mojou mamou. Keďže otec bol katolík a mama evanjelička, mali v tej dobe o problémy postarané, no ustáli to a prežili dlhý, harmonický vzťah. Od začiatku päťdesiatych rokov sa usadili v Ružomberku, kde bol otec zamestnaný ako bankový úradník.

ZH: Čo pre teba znamená Ružomberok a kultúra nášho mesta? Ku akému umeniu sa prikláňaš?

MD: Moje miesto narodenia je Banská Bystrica, no vyrastal a celý život som prežil v Ružomberku. Tým sa na mňa nabalili všetky zážitky, ktoré človeka počas života stretnú. Detské hry, priateľstvá, škola. Aj zamestnaný som bol tu, v SCP ako strojník parných turbín na Energetickom stredisku. Je samozrejmé, že kultúrny život nemôže poskytnúť to, čo väčšie mestá - divadlá, operu, organizovanie významnejších športových podujatí a iné. No treba uznať snahu miestnych, robiť čo sa dá. Predsa sa organizujú koncerty, máme pekné kino a sem tam aj divadlo zavíta, trebárs Radošinci. Mesto má svoju históriu, krásne prírodné okolie a zaujímavé pamiatky. No práve k nim sa nechová práve šetrne - myslím na kaštieľ Sv. Žofie, ktorého devastácia je podľa mňa kultúrnym barbarstvom. Nemôžem zabudnúť na titulku regionálnych novín víťazne oznamujúcu "Začiatok prác na záchrane kaštieľa" a pod tým fotografia buldozérov nenávratne pustošiacich polovicu objektu, aby ustúpil výstavbe Hypernovy.
Ako konzument umenia sa považujem za "všežravca", ale predsa len dominuje film.

ZH: Kedy si natočil svoj prvý film a o čom bol? Si členom filmového klubu NICOLAUS v L.M. Na akom princípe je klub založený? Prečo sa venuješ práve amatérskemu filmu a na akom projekte pracuješ?

MD: Popri fotografovaní ma upútalo čaro záznamu na filmový pás. Začiatkom sedemdesiatych rokov mi daroval švagor 8 mm kameru. Popri zaznamenávaní rodinných udalostí a výletov som v roku 1973 natočil hraný film "Falošní hráči" v ktorom účinkovali rodinní príslušníci ( neter, synovec a otec )
Bola to moja prvotina, ktorá bola pre mňa vstupenkou do prostredia amatérskych filmárov, filmových prehliadok a odborných školení organizovaných na okresnej úrovni Osvetovým strediskom v Liptovskom Mikuláši, krajským v Banskej Bystrici a celoslovenských akcií, ktoré organizuje Národné osvetové centrum v Bratislave.
Zatiaľ čo v Liptovkom Hrádku, L. Mikuláši, svojho času v Považskej Bystrici, v Žiline pri VŠDS a iných miestach Slovenska vznikli organizované kluby združujúce záujemcov o filmovú tvorbu, ktorých priama spolupráca v mieste ich bydliska bola a aj je priaznivá pre tvorbu, v Ružomberku takéto prostredie žiaľ nevzniklo a to aj napriek tomu, že sú tu filmári ako Ivan Kočner, Vlado Rezník a iba hmlisté informácie a tušenia mám o existencii nových mladých tvorcoch či už pôsobiacich na miestnych školách, alebo individuálne. Je to škoda, že sa zatiaľ u nás nenašla taká osobnosť ako Ing Mačička z L. Hrádku alebo Ján Kuska z L. Mikuláša, ľudia ktorí disponujú charizmou a organizačným talentom a dlhé roky úspešne pôsobia v tejto oblasti.
Ja som členom filmového klubu NICOLAUSFILM, ktorý pôsobí v L. Mikuláši.
Pri jeho zrode bola partia študentov zo Strojníckej fakulty SVŠT v Bratislave roku 1979. Od roku 1983 pod vedením Ing. Jána Kusku pôsobí v L. Mikuláši. V súčasnosti je jeho predsedom Ľubomír Trizna.
Za roky pôsobenia jeho členovia každoročne bodujú svojimi filmami na našich i zahraničných filmových súťažiach a môžu sa pochváliť nejedným ocenením z najvyššej celosvetovej súťaže neprofesionálneho filmu UNICA, ktorá sa každý rok koná v inom štáte. Na Slovensku sa UNICA konala v roku 2007 v Lipt. Mikuláši a v roku 2014 v Piešťanoch. Členovia tohto klubu vytvorili stovky filmov rôzneho zamerania - od úspešných krátkych humorne ladených skečov, dokumentov a reportáží z ktorých mnohé odvysielali televízie u nás a v Českej republike. Svoju tvorbu prezentujú pre verejnosť na projekciách konaných aj mimo L. Mikuláša - niekoľkokrát ich tvorbu bolo možné vidieť aj v Ružomberku ( akcie v čajovni Aquilla, Panský dom ). Ich filmy si diváci môžu pozrieť aj na webovej stránke Nicolausu.
Moja tvorba nie je bohatá a súťaží sa so svojimi filmami zúčastňujem nepravidelne s dlhými pauzami. Mojim úspechom bol dvadsať minútový dokument s názvom "Austerlitz 91", ktorý zachycuje priebeh spomienkových akcií na pamätnú napoleonskú bitku "troch cisárov" v Slavkove pri Brne. Ďalej filmový medailón o hrdinovi SNP plukovníkovi, ( In memoriam prezidentom V. Havlom povýšenom do hodnosti generálmajora ) Milošovi Veselovi z roku 1985. Film sa nachádza vo vlastníctve múzea SNP v B. Bystrici. A po rokoch ( 2013 ) uzrel svetlo sveta môj dlhé roky pripravovaný ( prvé zábery vznikli roku 1972 ) dokument o hrade Likava v dvoch častiach. Prvá približuje dejiny hradu od jeho vzniku zač. XIV. storočia po jeho zánik roku 1707. V druhej časti sú zaznamenané záchranné práce na statike objektu a jeho čiastočnej rekonštrukcii, ktoré prebiehali od roku 1974 po začiatok deväťdesiatych rokov.
V súčasnosti pripravujem film o hrade Liptov nad obcou Kalameny.

ZH: Kedy si sa začal zaujímať o Napoleona a čo ťa k tomu viedlo?

MD: Z tejto otázky mám trochu rozpaky. Veľmi chcem zdôrazniť skutočnosť, že záujem o túto časť európskych dejín, ktorých chod ovplyvnila táto historická osobnosť, neznamená automaticky nekritický obdiv k osobe Napoleona. Obzor je trochu širší. Od pádu absolutistickej monarchie, ušľachtilé myšlienky francúzskej revolúcie ktoré vyústili v hrôzy a krvavý teror. Okolnosti, ktoré umožnili závratnú kariéru tejto silnej osobnosti. Roky krvavých vojnových konfliktov, ktoré neobišli ani našu krajinu. Základnú vojenskú službu som absolvoval na Morave. Krajina medzi Brnom a Slavkovom je pamätníkom do tej doby ( 2, 12, 1805 ) jednej z najkrvavejších bitiek napoleonskej éry. Nikdy nezabudnem na dojmy, ktoré som zažil pri návšteve tých miest. S veľkým záujmom som čítal knihy s touto tématikou – od slávneho románu Vojna a mier od L.N.Tolstého, po biografie osobností tej epochy. Vlastním dosť rozsiahlu bibliotéku s napoleonskou tématikou.
Koncom roka 1989 sa v novinách objavila správa o znovuobnovení činnosti Československej napoleonskej spoločnosti ( ČSNS ) so sídlom v Brne. Neváhal som s prihláškou. ČSNS vznikla už za prvej republiky v dvadsiatych rokoch minulého storočia, no za protektorátu a v rokoch socialistického režimu bola jej činnosť zakázaná ako ideovo nežiadúca. Náplňou a poslaním spoločnosti je starostlivosť a ochrana pamiatok viažúcich sa na spomínané bojisko, historický výskum, odborné prednášky ( členmi spoločnosti sú napr. autor knihy „Slunce nad Slavkovem“ Prof. PhDr Dušan Uhlíř , CSc a tiež uznávaný autor celého radu kníh s napoleonskou tématikou Mgr. Jiří Kovařík ), organizovanie zájazdov na pamätné miesta po celej Európe, k publikačnej činnosti okrem zborníkov patrí štvrťročné vydávanie bulletinu ČSNS, ktorý je mimoriadne hodnotný svojim odborným obsahom. Pravidelne sa podľa možnosti koncom roka zúčastňujem Valnej hromady, ktorú spoločnosť organizuje v sídle ochrancu verejných práv ČR v Brne.
V roku 1996 som bol oslovený s ponukou stať sa členom medzinárodnej napoleonskej spoločnosti ( International Napoleonic Society - INS ) so sídlom v kanadskom Montreali. Stalo sa to na doporučenie vtedajšieho predsedu ČSNS Ing. Jana Špatného, riaditeľa zámku v Slavkove u Brna. ( po úmrtí J. Špatného je predsedom ČSNS plk.v.v. Oldřich Rampula ) Od INS som dostal veľké množstvo tlačovín, bulletinov, a odborných článkov, na moju škodu v anglickom a francúzskom jazyku.
Ďalšou kapitolou bolo členstvo v Slovenskom klube vojenskej histórie, so sídlom v Bratislave. Tam sa zase organizujú záujemcovia o voj. históriu, ktorí sa v dobových uniformách so zbraňou zúčastňujú spomienkových akcií organizovaných na európskych bojiskách. Mnoho členov tohto klubu preferuje obdobie druhej svetovej vojny a reprezentujú dobových československých vojakov, vojakov Slovenského štátu, nemeckého wehrmachtu aj príslušníkov Červenej armády. Mňa oslovil môj priateľ Miroslav Lupták z Bratislavy ktorý zorganizoval skupinu Uhorských granátnikov reprezentujúcich II, bratislavský peší pluk „Hiller“, v radoch ktorého bojovali aj naši slovenskí pradedovia ( po bitke pri Lipsku r. 1813 niesol na počesť ruského cára jeho meno „Alexander II. kaiser von Rusland“ ). Uniformy sa dávali šiť podľa historických vzorov, z dobového súkna, zbrane – kresadlové pušky kompletizovali členovia streleckého klubu Slovnaft Bratislava. Súčiastky a jednotlivé komponenty sa z časti objednali od špecializovaných výrobcov a z časti vyrobili „doma“ ( drevené pažby boli zhotovené v stolárskych dielňach SND ). Všetky boli v Dubnickej zbrojovke podrobené tormentačným ( tlakovým ) skúškam a sú schopné ostrej streľby. Bratislavský Slovnaft ako sponzor sčasti pomohol, ale väčšiu časť finančných nákladov sme si hradili zo svojho. Napoleona som s mojimi druhmi naháňal po celej Európe ( respektíve on naháňal nás ) od r. 1992 do roku 2007, keď som odišiel do dôchodku ( výslužby ).
Vďaka účasti na týchto akciách som videl a navštívil Rakúsko – Viedeň, Wagram, Taliansko – Benátky, Loano, Arcole, Peschiera, Marengo ostrovy Malta a Elba, Francúzsko – Paríž, Dinard, Mont San Michel v Normandii, Golfe Juan ( Azúrové pobrežie - miesto, kde sa Napoleon vylodil po svojom úteku z Elby ), Belgicko – Waterloo a Brusel ( 1995 ). Pochopiteľne akcie v Českej republike – Slavkov u Brna, Kolín a Chlumec.

ZH: Súčasný stav emigrácie rozbúril hladiny slovenských vôd. Sme konzervatívny národ, čo sa týka zdravej názorovosti, či prijatia konštruktívnych zmien. Aký nástroj používaš ty, keď s niekým nesúhlasíš a požaduješ zmenu?

MD: Som pesimista. Nemám dobrý pocit z krčmových rečí a vyjadrovania názorov ktoré sú viac emočnými kŕčmi ako snahou o citlivejší prístup a pochopeniu týchto javov. Svet sa mení. Kto to nedokáže stráviť a silou mocou trvá na "našich kultúrnych tradíciách", mi pripadá ako človek stojaci pred ozrutným ľadovcom a prísne mu zakazuje ďalej sa roztápať. Treba si uvedomiť, že pre obrovské množstvo ľudí rôznych kultúr, náboženstiev a farby pleti tu máme skutočne iba túto jednu planétu. Ako čeliť súvisiacim rizikám je ťažká úloha pre povolaných. Ale treba hľadať spôsoby ako spolu žiť.
Ja osobne netúžim meniť svet ( keby som tušil ako na to, tak iste ). Iba sa ticho modlím, aby bolo menej nevraživosti a ľudia boli viac odolnejší voči demagógii a rôznym konšpiračným bludom.

ZH: Kde si môžeme tvoje filmy pozrieť ?

MD: Môj film "Likava v čase" sa na DVD predáva v mestskom informačnom centre. Ostatné moje filmy mám v súkromí. Doteraz som nemal snahu robiť nejaké verejné projekcie. Pravdu povediac, nebolo by ani veľmi čo. Drvivá väčšina mojich filmov sú rodinné a spomienky na priateľov.

ZH: Aký film ťa najnovšie zaujal a prečo?

MD: Pretrváva vo mne silný dojem z Wendersovho filmu "Lisabonský príbeh". Nie je to už novinka, film bol natočený v roku 1994. Je o Európe, kúzle Lisabonu, podmanivej hudbe a poézii pre mňa donedávna neznámeho portugalského básnika Fernanda Pessou.
Z noviniek ma nesklamalo "Osem hrozných" od Tarantina. Je to úchyl a blázon - no som jeho priaznivcom.

Ďakujem za rozhovor,

Zuzana Hrušková.