POĎME SA OKÚPAŤ A IDEME NA TO! Rozhovor s Juditou Feňvešovou z Liptovského Hrádku.

Už odmala som rada navštevovala domácnosti. Ešte k tomu zbožňujem, keď je niekto spontánny. Vtedy pozývam aj ja do mojej oázy, uvarím príjemný odvar, zakryjem dekou tej istej vlnovej dĺžky a v domácom prostredí potom spolu naprávame svet tak, aby nám dával zmysel. V májovej edícii novín sme sa porozprávali s intuitívnou maliarkou, "odkrývačkou" ľudskej psychiky, divadelníčkou, aktivistkou, zakladateľkou tzv. školiteľských výstav a matkou, Juditou Feňvešovou z Liptovského Hrádku.

ZH: Judita, zoznámil nás filmár Michal Daubner, ktorý v chodbe na stene uchováva tvoju fotografiu. Keď som raz od neho odchádzala, zahľadela som sa na ženu na fotografii - bola si to samozrejme ty. Michal tvrdil, že ťa musím spoznať. Asi mesiac nato som už sedela vo vlaku s fotoaparátom, smer Liptovský Hrádok, kráčala som podchodom zvedavá rovno k tebe. 

JF: Michal mi je darom, nazývam ho mojím intelektuálnym priateľom. Cez neho si sa aj ty stala mojou blízkou priateľkou.

ZH: Odkiaľ pochádzaš?

JF:Moja mamička pochádzala k Békescaby. Tam na korze sa zoznámila so svojím budúcim manželom. Po dvoch mesiacoch sa z vidieka vydala do metropoly. Ocko bol Budapešťan, bol účastníkom filmovej spoločnosti, mal na starosti reklamu. Po roku som prišla na svet ja, ale otecko žiaľ tragicky zomrel, keď som mala 5 mesiacov. Ocko vedel slovensky, maďarsky, nemecky, bol hudobne nadaný, komponoval hudbu pre husle a klavír, mal aj umelecké meno. Jeho rodičia pochádzali zo Slovenska, otec z Nového Mesta nad Váhom, matka z Liptovskej Porúbky, kilometer od Lipt. Hrádku, kde žijem. Ponechala som si za slobodna priezvisko po ňom: Katrenčáková.

ZH: Viem si predstaviť, že by sme partitúry posunuli hudobnému skladateľovi Peťovi Machajdíkovi, ktorý sa v nedávnej dobe prisťahoval do Ružomberka.

JF: To by bolo zaujímavé, ale sú to ponášky na ľudovú nôtu. 

ZH:Judita, spomínala si, že jedného dňa si bola bez varovania požiadaná o ruku človekom, do ktorého si bola zamilovaná. Neváhala si ani minútu a v ten deň bol skutočne sobáš. Povieš nám viac?

JF: Áno, bol to šok pre rodinných príslušníkov, tiež pre Liptovský hrádok a Liptovský Mikuláš, kde som žila. Pri obrade som ďakovala Bohu, že si vybral práve mňa.

ZH: Máš zaujímavú minulosť...

JF: Mamička ako mladá, 19-ročná vdova, sa so mnou vrátila k rodičom do Békescaby. Pomery v Maďarsku boli chudobné. Oslovili ju plagáty: "Slovenská mať volá!" Vybrala sa sama na skusy do Košíc. Čoskoro sa na Slovensko presídlili aj jej rodičia. Slovensky hovoriaci ľudia boli pozývaní na Slovensko a Maďari boli poslaní príkazom do Maďarska. So starými rodičmi som prišla do Komárna aj ja. Hoci som bola maličká, vynárajú sa mi v pamäti nákladné vagóny, ktoré prevážali presídlencov a ich nábytok. Pamätám sa aj na moment, keď sa mamičkin brat vrátil z ruského zajatia, odlifrovali ho tam ako 16-ročného. Rodičov v Békescabe nenašiel, tak prišiel do Komárna v dosť zlom stave. O tejto strastiplnej kapitole života nikdy nechcel hovoriť.

ZH: Čo ťa priviedlo na Liptov?

JF: Mamička sa s mojím druhým ockom zoznámila v Košiciach. Keď sa za neho vydala, prišli sme k nemu bývať do Liptovkého Mikuláša. Od 5 rokov som teda Liptáčka. Otecko bol vyhľadávaným, chýrnym obuvníkom. Topánky si u neho objednávali aj z iných veľkých miest. Režim mu však súkromné podnikanie zatrhol. Musel ísť pracovať do družstva, kde sa vyrábali kožené výrobky. Žiaľ k odbornej, vysokokvalifikovanej práci sa tam nedostal, chýbalo mu k tomu patričné politické nazieranie, ktoré mnohých nekvalifikovaných ľudí do viedol na vysoké posty. 

Foto@ Karol a Judita Feňvešovci.

ZH: Vždy, keď objavím niekoho multilinguálneho na Liptove, poteší ma to. Aké to bolo pred 60 rokmi s maďarčinou v tvojom srdci?

JF: Som trištvrtiny Slovenka a jednou štvrtinou Maďarka, po mamičkinom otcovi. Maďarčinu mám veľmi rada, samozrejme že milujem Slovenčinu, rada čítam česky. Neviem anglicky, dnes je to veľký handicap. Chýba mi to, ale nič pre to nerobím, aby som to napravila. V gymnáziu sme mali ruštinu a nemčinu. Bola som v Poľsku v medzinárodnej porote publicistických neprofesionálnych filmov, konverzovalo sa v nemčine. Svoje názory a argumenty pri hodnotení a určovanie cien som vyjadrovala v neurčitkom. Pochopili ma, ale keď som svoje zážitky líčila manželovi a dcére, ktorí nemčinu ovládajú dobre, dokonale ma vysmiali. Svoje názory som si však obhájila, dokonca som na konci festivalu za porotu podpisovala diplomy.  

Keď mi Judita podala počas návštevy u nej do ruky manželove mini-kresby uložené v knihe, myslela som si, že mi odporúča na čítanie Stalina.

ZH: Spomínala si, že si knihovníčka, ale po 10 rokoch si odišla pracovať na osvetu, konkrétne na Osvetové stredisko v Liptovkom Mikuláši. Čím je pre teba osveta?

JF: Na osvete som začala pracovať koncom 70.rokov. V tom čase už nebola osveta pod tlakom, ako v rokoch päťdesiatych, keď sa museli osvetári podieľať na propagande, názornej agitácii, falošných heslách o nadhodnotených ukazovateľoch v národnom hospodárstve a robiť angažované umenie. Napriek tomu, že v podnázve výstav, súťaží, festivalov sa vždy vyskytovalo politické výročie, svetlo sveta uzreli divadelné predstavenia, festivaly spevov a tancov, výstavy vysokej umeleckej kvality. Bol veľký priestor na vyhľadávanie originálnych, talentovaných tvorcov, na ich vzdelávanie a prezentáciu na verejnosti. Nešírilo sa toľko zhubnej komercie, ako je to v súčasnosti. Na osvetých dostali priestor aj mnohí profesionálni umelci, ktorým bola individuálna umelecká práca zakázaná. Uráža ma, keď osvetu situujú do pozície služobníka režimu, strany. Šikovní osvetári vedeli tlaky takéhoto rázu šikovne obísť a robili kvalitnú kultúru v tom najširšom slovazmysle. Najprv som sa musela rozkukať. Učila som sa od svojich kolegov a inteligentných amatérov - fotografov, výtvarníkov a filmárov. Brániť záujmy druhých dáva človeku krídla a odvahu. Podarilo sa mi z krajských výstav tradičného ľudového umenia detí a dospelých organizovať výstavy s celoslovenskou pôsobnosťou, keďže výstavy takého obsahua rozsahu na Slovensku neboli. To som vycestovala na Ministerstvo kultúry a obhajovala ich význam a potrebu. Atak a argumenty z mojej strany boli také silné, že mi realizáciu nakoniec povolili a priklepli aj financie. Spomínané sviatky ľudovej kultúry boli v Liptovskom múzeu v Ružomberku aj zásluhou oboch inštitúcií - obetavých pracovníkov našej Osvety a Liptovského múzea. Tieto výstavy by boli mohli reprezentovať Slovensko v hociktorej metropole Európy, na rodiel od mnohých prázdnych rečí "Hej-Slovákov".

Podieľala som sa na vzniku Prírodnej univerzity. Tento projekt, ktorého srdcom bol Samuel Ivaška, pretrval v Liptove niekoľko rokov. Výsledkom boli neprofesionálne filmy s objavnou filmovou rečou, ktoré zabodovali na medzinárodných súťažiach. Dôležité je však, že posúvali v tvorbe našich neprofesionálnych filmárov.

Keď nám metodicky nadriadené orgány chceli zrušiť medzinárodnú súťaž neprofesionálnych filmov Tatranský kamzík, v tajnosti som vycestovala na Ústredný výbor komunistickej strany Slovenska za hlavným ideológom, hoci som straníčka nikdy nebola. Presvedčila som ho, že súťaž - jediná tohto druhu a rozsahu na Slovensku - sa musí konať. Koná sa doteraz.
Vernisáže som pripravovala s invenciou. Odzneli na nich napríklad časti divadelného predstavenia, moderný či klasický tanec, originálne dramatické etudy dokonca v angličtine, duet z opery, módna prehliadka. Týmto som na výstavy pritiahla okrem vystavujúcich autorov celkom inú komunitu ľudí. Chcela som skĺbiť umelecké žánre a spájať umelcov.
Fotografom, ktorí nemohli z politických dôvodov vystavovať - Peter Purtz v Košiciach, Vlado Bača v Žiline - som v Lipt. Mikuláši (akože "za humnami") spravila autorské výstavy s ojedinelým propagačným materiálom. Tak sa zrodili ochotní lektori workshopov, členovia porôt a priateľstvá, ktoré pretrvávajú dodnes.  

ZH: Tvojím manželom bol akademický maliar Karol Feňveš.

JF: Áno, skončil figurálnu a portrétnu maľbu u Prof. Jána Mudrocha. Po príchode na Liptov sa postupne stal krajinárom. Bol mimoriadne kvalitným, skromným, nepodplatným človekom. Rád čítal, prekladal z maďarčiny a nemčiny poéziu, state, ktroé ho nadchli, tiež knihy duchovného charakteru. Jeho najlepším priateľom bola vážna hudba. Akademický maliar Dušan Bada napísal o ňom a jeho tvorbe nasledovné: "...vnáša do dnešnej kultúrnej situácie prekvapujúce čaro. V dobe sebaprivilegovaní, sebaprecenení, v dobe tých najhrubších efektov si stojí on sám prosto za sebou. Nijaké zbytočné gesto neruší tento stav. Je tým, kým má byť a nikým iným. Nič nehrá, nič nepredstiera. Pokojne bez pátosu predstavuje svoje vážne úmysly. Čo tvorí, slúži jeho poznaniu a poznanie slúži tomu, čo tvorí. Aké jednoduché! - no práve tak zriedkavé. Zhoda je príjemná a citeľná, umožňuje mu vyjadriť žiarivé obsahy cez jednoduché formy a témy. Výsledok skrýva svoje dobré paradoxy. Maliar má bohato čo ponúknuť. Akoby ho nikdy nič nemýlilo a nikdy ho nič iné nezaujímalo, len podstata. Citlivý divák iste vďačne príjme pri vzhliadnutí jeho obrazov ponúknutý tichý vstup maliara filozofa do sveta úcty k podstate života." 

ZH: Si maliarka a píšeš aj texty. Hovoríš, že maľba pre teba znamená odhalenie vnútornej psychiky. Aké konkrétne procesy máš na mysli?

JF: K textom: Jedna moja dobrá priateľka milovala českú poéziu. Najskôr sme si recitovali, neskôr som začala písať po česky. Potom som prešla na slovenčinu. Moje písanie bolo inšpirované smútkom a zamilovanosťou. Hodnota textov je založená na úprimnosti a na tom, že nie sú didaktické. Dúfam, že moja obrazotvornosť tiež nevyznieva márne. Často navštevujem čítačky a občas chodím na stretnutia s tými, čo píšu. Priatelím sa s poetkou Annou Ondrejkovou, obohacuje ma to.
S maľovaním je to nasledovne. Hovorím, že maľujem ako barbar...manželovi sa toto prirovnanie nepáčilo, neraz hovoril, že maľujem lepšie ako on. Je to nezmysel, ale tešilo ma to. Vlastne mi závidel tú moju neviazanosť, slobodu, čo som ja nazvala barbarstvom. Maľujem svoju dušu. V živote som veľký projektant, ale v maľovaní neviem, do ktorej farby namočím štetec. Je to intuitívne maľovanie. nikdy som sa umelecky nevedela podriadiť, ani som neopakovala po výtvarníkoch, ktorí ma fascinovali. Tí, čo moje obrazy poznajú, hovoria, že je v nich obsah a krásna farebnosť. Zaostávam v kompozícii, nechávam veci na náhodu. Získala som aj nemálo ocenení. Na celoslovenskej súťaži som rada, že občas vystavujem, ocenenie som tam nikdy nezískala, lebo tí ostatní autori sú lepší!  

ZH: Filmár Miro Remo so svojím synom Mirom, ktorý je v súčasnosti veľmi uznávaným filmárom s niekoľkými medzinárodnými oceneniami na svojom konte, nakrútil o tebe a tvojom manželovi do relácie RTVS Família dokument "Ešte sa nestmieva." Relácia riešila vždy nejaký rodinný problém. Aké bolo vaše manželstvo?

JF: Karol Feňveš spojil dokopy svoj život s mladou 25-ročnou ženou, ktorá si maľovala očné linky, fajčila a občas popíjala. Ani jedno z týchto vecí Karol nerobil, bol preduchovnelý človek až askéta. Ja ako hedonistka som preto mala výčitky, lebo som ho považovala za dokonalého človeka. Karol mi poskytol priestor a toleranciu, nesmierne som si vážila jeho schopnosť prijímať kompromisy. Zažili sme veľa lásky. A to je dôležité. Až teraz, po jeho odchode na večnosť, sa viem vžiť do pozície 49-ročného starého mládenca. Jeho krok oženiť sa so mnou vnímam ako najväčší prejav lásky a dobrodružstva z jeho strany.

ZH: Bez čoho si nevieš predstaviť žiť?

JF: Moja jediná ambícia je, aby ma ľudia milovali.

                                                                                                                @ Rozhovor so Zuzanou Hruškovou, máj 2016.