Rozhovor s Fedorom Polónim - ružomberským Henri Cartier-Bressonom.

Prvý raz sme sa stretli na výstave MY SPACE / MY PLACE v bývalej handrárni v Ružomberku. Fedor Polóni je skromný charakter, Ružomberčan s koreňmi v Partizánskej Ľupči. K fotografii sa dostal ešte na meštianke, terajšej ZŠ na Dončovej ulici v Ružomberku, kde navštevoval krúžok fotografie, vedený učiteľom Jánom Plicom. V roku 1966 Fedor Polóni za pomoci mnohých iných ľudí na Liptove "vydupal" medzinárodý salón umeleckej fotografie, FOTOFORUM. Primárny impulz Fotofora, už možno zabudnutý, bol politický. Polóni sa podieľal aj na vzniku Stromu a Zväzu slovenských fotografov. V septembri 2016 sme sa počas dišputy v Panoptiku na Liptove priLEPili na témy o niekdajšom Hlinkograde, fotografii, politike a negatívoch. Opýtali sme sa pár otázok o jeho tvorbe:

 

ZH: Fedor, po prezretí Tvojich čiernobielych fotografií som sa vyslovene zamilovala do Tvojej ranej analógovej tvorby. Máš zdokumentované mesto Ružomberok z 50. rokov, z forografií cítiť povojnové časy. Fotil si väčšinou na stredný formát, dnes je to už luxus. Čo Ťa hnalo do ulíc?

FP: Bol to záujem zachytiť vtedajší stav mesta. Môj otec mi venoval môj prvý fotoaparát, dvojokú zrkadlovku, Flexaret1. S tým som vydržal fotiť dlhé roky. Fotil som všade, v meste, v horách, s kamarátmi.

 

Prvomájová oslava z 1.ZDŠ, terajšia ZŠ na Dončovej ulici, Ružomberok. Archív autora.

 

ZH: Kde sa nachádzala Tvoja prvá fotokomora?

FP: Tam, kde sa momentálne nachádza súkromná škôlka Slniečko, hneď pri Galérii Ľudovíta Fullu. To je môj rodný dom, tu som strávil pekné detstvo. V dome bolo také rozloženie miestností, ktoré mi umožnilo vtesnať do predsiene fotokomoru. Tam som vyvolával všetky moje "prvotiny". Chodil som asi do tretej meštianky, mal som 14 rokov. Boli to vzrušujúce časy.

 

ZH: Pôsobil si chvíľu aj ako náhradník závodného fotografa v celulózke. Musela to byť zaujímavá pozícia...

FP: Áno, kamarátil som sa s fotografom A.Zvadom, a občas sme sa striedali. Fotili sme vzorných pracovníkov, všetkých straníkov pri výmene preukazov. Raz som dostal nevďačnú úlohu zhotoviť veľké portréty "komunistických božstiev", určené na prvomájový alegorický voz. Portrét Stalina bol v poriadku, ale neodolal som a Leninovi som pri zväčšovaní v tmavej komore urobil zvlnením fotopapiera veľký židovský nos. Nikto si to, žiaľ, či skôr našťastie, počas osláv nevšimol.

 

ZH: Chcel si provokovať? To si teda riskoval.

FP: Trocha som sa chcel vysmiať tým "bohorovným" hore. Ja som bol vtedy v podstate človek "tretej kategórie". Mal som otca-živnostníka a to bolo v tom čase závadou.

 

Fotokomora v niekdajšej Supre, Ružomberok, archív autora.

 

ZH: Kto bol "závodný fotograf"? Čo obnášala jeho práca? Existuje vôbec nejaký foto-archív?

FP: Bolo treba napríklad odfotiť vzorných pracovníkov, tak som pre celulózku robil portréty. Fotil som aj úderníkov - to boli ľudia, ktorí pracovali na 120%. Pracovalo sa podľa Stachanovej metódy (masové hnutie pracujúcich za zvýšenie produktivity práce na základe osvojenia si novej samozrejme sovietskej techniky). Archív fotografií existoval - bol uložený vo veľkej plechovej skrini - "registračke" vo fotokomore. Keď si však jeden zo straníkov chcel rozšíriť kanceláriu o priestor fotokomory, tak jednoducho vybúral stenu. Celý obsah komory aj s archívom šiel rovno do šrotu, žiaľ aj vrátane niekoľkých mojich negatívov.

 

ZH: Je Ti toho skutku dnes ľúto?

FP: Áno, samozrejme. Boli tam aj cenné negatívy, ktoré by sa dnes hodili na dokumentáciu histórie závodu Supra. A hlavne ten prístup - nikto sa nikoho nepýtal a na druhej strane nikto sa neopovážil čosi namietať. Ani ja.

 

ZH: Môžeme to označiť za barbarstvo, ktoré sa u nás na Slovensku tak často praktizuje?

FP: Áno, jednoznačne.

 

ZH: Vtedajšia doba prinášalala strach z eštebákov. Urobil si niekedy aj iný "protištátny krok", ako zväčšeninu Leninovho nosa? Cenzúra mala predsa počas obdobia socializmu dlhé prsty.

FP: Bolo to asi v r. 1962, kedy som čakal, že po mňa prídu eštebáci. Bolo to po neúspešnom pokuse týkajúcom sa pokusu o vznik Zväzu českých a slovenských fotografov. Vtedy to mohlo byť hodnotené ako protištátny krok, lebo sme sa snažili zmeniť vtedajšiu koncepciu kultúry v bývalom Československu. Ja som v prísne konšpirovanom prostredí dostal sko jediný zo Slovenska za úlohu spracovať stanovy zväzu. Na úlohách pracovalo asi 10 vybratých fotografov, v kontakte sme boli výhradne prostredníctvom doporučených listov, žiadne telefonáty. V Prahe sme mali právnika, ktorý mal na ministerstve známych a dúfali sme, že to pomôže. Nepomohlo. Keď bolo všetko pripravené, šiel s materiálmi na ministerstvo vybavovať. Ukázalo sa, že príprava Zväzu bola vyhodnotená ako protištátny čin. Vzápätí som dostal expresne doporučený list, aby som všetko zničil. Tak som ihneď všetky papiere na dvore spálil, bál som sa aby niečo u mňa nenašli. Dnes to ľutujem, lebo v súčasnosti by to boli nesmierne zaujímavé materiály. Zo dva týždne som potom žil v napätí, no nik si po mňa neprišiel. Považujem to za prvý, i keď neúspešný pokus o zriadenie profesného zväzu fotografov. Nikto zo zúčastnených, ako sa povie, "nezaspieval". Na nikoho tým pádom neprišli - naša konšpirácia bola dokonalá. Strach by sa ale vtedy dal krájať.

 

ZH: Zakázali Ti niekedy vystavovať?

FP: Len raz. Keď sa stavala Liptovská Mara, urobil som sériu fotiek s názvom Liptovské requiem, cenzori v Liptovskom Mikuláši rozhodli, že tieto fotografie sa nesmú zverejniť. Ako adrenalínovú akciu som ich napriek zákazu vystavoval v Bratislave.

 

ZH: Prečo Ti ich zakázali vystavovať?

FP: Bolo to niečo "proti niečomu". Nie. Moje fotografie boli vyjadrením smútku za všetkým, čo z tohoto nádherného údolia navždy odchádza. Boli to fotografie temné, ponuré a ťažko sa v nich hľadali svetlé zajtrajšky. Aj majster Martinček (popri ňom som len malinký mravček) fotil Liptovskú Maru, ale ako oslavu.

A pridám aj príhodu z nefotografickej oblasti, ale dobre hlavne tým mladším, charakterizuje časy, o ktorých hovorím. Ako chemickému inžinierovi mi bola zverená funkcia veliteľa podnikového protichemického družstva CO - civilnej obrany. Boli sme tuším piati, chodili sme na rôzne cvičenia, školenia. V centálnom protichemickom laboratóriu v Jasove sme pracovali s ostrými vzorkami sarinu, yperitu a dalo by sa povedať, že sme boli dobrý, priateľský kolektív. Čas od času, so kvôli hláseniam pre družstvo robil prednášky o bojových látkach a podobne. Raz som hovoril o princípe atómovej a vodíkovej bomby a neopatrne som vyhlásil, že nielen americké, ale aj sovietske bomby zabíjajú ľudí. Hneď na druhý deň ráno som mal telefonát z Celozávodného výboru strany. Tam som sa dozvedel, že som politicky zlyhal a veliteľa družstva bude robiť niekto iný. A vôbec ma to nemrzelo.

 

ZH: Žijeme v digitálnej ére, ako dlho bude trvať kým zanikne analógová fotografia?

FP: Nezanikne, kým sa tým bude niekto zaoberať…Len problém je v materiáloch. Sú ťažko dostupné, kto by to už dnes v digitálnej dobe robil? Ale predsa, nájde sa niekoľko nadšencov, ktorí to nevzdávajú a ktorým držím palce.

 

ZH: Kedy si objavil filtre?

FP: Filtre sú základnou výbavou každého, kto fotografuje na čiernobiely film. Filtrami sa dá upraviť citlivosť filmu k rôznym farbám, dá sa napríklad zvýrazniť modrá obloha. Dnes sa používa bohatý sortiment digitálnych filtrov, ktoré sme si kedysi nevedeli ani predstaviť.

 

ZH: Fotil si aj na diapozitívy?

FP: Áno a veľa. V šesťdesiatych rokoch som zostavil pásmo diapozitívov o horách z diákov I.Svobodu, F.Šlachtu a mojich. Premietalo sa dvoma synchronizovanými projektormi s hudbou a hovoreným slovom. S týmto pásmom sme úspešne vystupovali nielen doma ale aj v okolitých kúpeľoch, v Dolnom Kubíne a v kúpeľoch Sliač.

Z diapozitívov sa dajú zväčšovať fotografie. Na tento cieľ som si všeliakými "kanálmi" zohnal švajčiarske papiere 30x40 značky Ciba a patričnú technológiu. Doma v komore som zväčšoval fotky z diapozitívov s neporovnateľne žiarivejšími a trvanlivejšími farbami. Klasická farebná fotografia, ak ju necháte na slnku, vybledne. Ale materiál Ciba nevybledne.

 

ZH: Ako prídeš k názvu fotky?

FP: Napadne ma to vtedy, keď ma múza pobozká.

 

ZH: Musíš mať enormný foto-archív. Spomenul si, že si v procese skenovania negatívov. Prečo ich skenuješ? Vietš, čo a kde máš uložené?

FP: Áno, viem to zhruba, ale občas sa mi stane, že v tajných skrýšach ma poteší negatív, na ktorý som už zabudol.

 

ZH: Ako vidíš Ružomberok dnes a čo by si zmenil?

FP: Bol som nejaký čas aj v mestskom zastupiteľstve a veľmi dobre viem, že niektoré zmeny nie je možné jednoducho a rýchlo zrealizovať. Aj napriek tomu si myslím, že miestny Mestský úrad v Ružomberku by mal byť ďaleko aktívnejší, čo by sa prejavilo hneď v bohatšom živote ľudí v meste. Asi sme nemali šťastie na primátorov. Viem, že závisť nie je najlepšia ľudská vlastnosť, ale priznávam, že som Mikulášťanom závidel ich primátora. A mestu by pomohlo, keby sa tu našlo tlačené médium, schopné uverejňovať aj príspevky, nechváliace prácu mestských orgánov.

 

* S Fedorom Polónim sa stretávame často. Odpovedáme si na vlastné otázky a hľadáme možnosti, ako neostať ticho.

Ďakujeme!