Spod rúška - Ján Benčík, dôchodca, aktivista, predstaviteľ novembra 89, poslanec. Štvrtý rad, tretí zprava, v strede.

Foto: ©️Autor, apríl 2020

 

Ján Benčík - autor blogu.

Viac: S Jánom o jeho živote.

 

 

ZH: Ako ovplyvnila súčasná CORONA-19 Tvoj každodenný život?



JB: Zásadne. Hoci nie Corona samotná, ale v spojení s tým, že som sa stal poslancom, ovplyvnila ma presne opačne ako drvivú väčšinu ostatných. Zatiaľ čo ako dôchodca som žil, okrem pobytu v prírode, svojim spôsobom v izolácii už 10 rokov, teraz žijem presne opačne. Cestujem vlakom do Bratislavy na schôdze parlamentu kde som trvale v spoločnosti značného množstva ľudí.

 

 ZH: Čo si objavil, že zrazu môžeš robiť, čomu si sa nevenoval, keď sme nemuseli žiť v izolácii?



JB: Z predchádzajúcej odpovede vyplýva, že na túto otázku nemám špeciálnu odpoveď práve v súvislosti s pandémiou. Ale s určitými formami izolácie mám skúsenosť z „normálnych“ čias počas pobytu na chate, kde som bol v minulosti niekedy okrem víkendov sám aj niekoľko mesiacov. Mne samota v prírode s vtáčím spevom a lesným tichom, či na chate s dobrou knihou a obľúbenou hudbou, nevadí. Mám ju skôr rád.

 

ZH: Akú formu izolácie prežívaš?

JB: Izoláciu za maskou rúška, ktorá je v spoločnosti iných niekedy obmedzujúca a inokedy skôr vítaná.

 
ZH: Čo je pre Teba momentálne najťažšie?



JB: Pomyslenie, že ohrození sú aj moji najbližší. A že ja sám som pre nich vzhľadom na môj styk s množstvom ľudí a cestovanie vlakom, potenciálnym ohrozením.

 

 ZH: Ako pomáhaš druhým?



JB: Ak si nechcem ako zásluhu pripisovať to, čo je mojou psou povinnosťou, t. j. zúčastňovať rokovania parlamentu a pomáhať urýchlene schvaľovať zákony, ktoré by mali pomôcť Slovensku a jeho občanom v časoch pandémie aj napriek tomu, že patrím do ohrozenej skupiny nad 65 rokov, tak okrem neveľkej pomoci manželke pri domácich prácach, toho viac nestíham. Preto som to vyriešil tak, že som venoval nejakú čiastku nízkoprahovému dennému centru pre deti a rodinu PREROD v Ružomberku.

 

ZH: Čoho sa najviac bojíš?



JB: Že prinesiem nákazu mojim najbližším. Manželke Gitke a synovi Tomimu, s ktorými žijem v jednej domácnosti. A najviac toho, že ju prinesiem manželkinej maminke, ktorá bude mať v máji 90. rokov a kvôli veku a zdravotným obmedzeniam, nemôže byť sama. Z toho dôvodu už viac ako dva roky trávime každý druhý týždeň u nej, v Krupine. Pre ňu by nákaza s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, mala fatálne dôsledky. Nechcem na to ani pomyslieť.