Fascinujú ma niekedy celkom obyčajné veci - rozhovor s Alenou Sabuchovou

Fascinujú ma niekedy celkom obyčajné veci - rozhovor s Alenou Sabuchovou

Alena Sabuchová je scenáristka a autorka pôvodom z Ružomberka. V jeseni 2019 jej vyjde nová kniha Šeptuchy. Spolupracovala na nej s Róbertom Tappertom na poľsko-bieloruských hraniciach. Pozhovárali sme sa sňou.

ZH: V roku 2016 si bola v NYC a robila si cyklus o Slovenkách, ktoré tam robia umenie, alebo sa okolo neho pohybujú. Ako sa na tento projekt pozeráš s odstupom času?

AS: Newyorčanky bol taký môj projekt za odmenu. Bola som čerstvo po škole, očarená New Yorkom, už ale vo fáze, že by som tam celkom nevedela žiť, no vždy sa tam budem rada vracať. New York je mesto, ktoré ma veľa naučilo, naozaj, a dodnes patrí medzi destinácie, v ktorých viem zakaždým nájsť niečo nové, zatiaľ sa mi nezunoval. Zaujímalo ma preto, ako sa tam žije iným ženám – Slovenkám, ktoré sa tam rozhodli natrvalo alebo dočasne usadiť a robiť umenie, prípadne sa v umeleckej sfére pohybovať. Vznikol z toho rozhlasový cyklus so šiestimi zaujímavými ženami, každá v inom veku. Aj čas, ktorý v NYC žili, sa pri nich rôznil, rovnako aj ich pohľady na toto mesto a život v ňom boli rozdielne a špecifické. Nebolo ťažké ich nájsť, veľmi mi vtedy pomohol Michal Komada, ktorý tam pôsobil ako diplomat, potom to už išlo samé, jedna poznala druhú a navzájom o sebe vedeli, a tak som z odporúčaní vybrala finálnu šestku. S odstupom času na ten projekt veľmi rada spomínam. V NYC mám aj vďaka Newyorčankám ďalších kamarátov a kamarátky, spoznala som tam skvelých ľudí, s ktorými sme dodnes v kontakte. Som veľmi rada, že som si to vtedy vymyslela.

ZH: Si pôvodom Ružomberčanka, už deväť rokov si preč. Ako toto mesto vnímaš teraz?

AS: Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, že odísť odniekiaľ, kde nič nie je, nie je ťažké. Pri Ružomberku mi to je ale úprimne ľúto. Že neponúka takmer žiadne možnosti nielen v kultúre a umení, ale je otázka, či by bolo tú kultúru vôbec pre koho robiť. Mrzí ma, že sa tu ľudia uchyľujú k extrémizmu a nacionalizmu, že neznášanlivosť skrývame za katolicizmus. V okolí je krásna príroda, čo sa už o meste a jeho doslova doriadenej architektúre povedať nedá. A také pekné mesto to bolo a mohlo byť. Aj kvôli týmto faktorom, podľa mňa, odtiaľ každoročne odchádzajú mladí šikovní ľudia, preto tu cítiť veľký amaterizmus a nevkus, keď sa na to pozerám zvonku. V Ružomberku mám ale rodinu a priateľov z detstva, preto sa sem stále rada vraciam. A na lesy v okolí naozaj nedám dopustiť. O to viac držím palce ľuďom, ktorí sa to mesto snažia pozdvihnúť, niečo priniesť, ponúknuť, zmeniť, hoci to majú častokrát ťažké. Ten boj so systémom a malomeštiackym uvažovaním im naozaj nezávidím.

ZH: ČO nie si vôbec ochotná na Slovensku tolerovať?

AS: Akýkoľvek druh násilia je pre mňa neakceptovateľný v akejkoľvek forme kdekoľvek na svete. Veľmi sa bojím ľudskej agresivity, aj toho, kam až môže vyústiť a spôsobiť.

ZH: Odišla by si žiť do zahraničia, keby niekto prišiel s lukratívnou ponukou?

AS: Áno. Nie som zatiaľ viazaná ani emočne fixovaná na žiadne konkrétne miesto, som celkom prispôsobivá, a pokiaľ by mal život pre mňa význam, dokázala by som ho žiť kdekoľvek.

ZH: Koľko povolaní momentálne máš? Ako sa navzájom kŕmia?

AS: Mám jedno povolanie, ktoré som vyštudovala. Som scenáristka/dramaturgička. Preto teda píšem, momentálne seriál pre telku a nejaké rozhlasové útvary. Okrem VŠMU som študovala kulturológiu, ale keďže som dušou scenáristka, nemala som celkom čas sa venovať výtvarnému umeniu, čo ma mrzelo, lebo to je taká moja druhá láska po písaní. A tak to osud nejako zariadil, že sa môžem na úplne mini úväzok motať okolo výtvarného umenia v Slovenskej národnej galérii na oddelení galerijnej pedagogiky a rozprávať ľuďom, napríklad o krajinomaliaroch. Aj to sú v podstate príbehy, len za obrazmi. Okrem toho spracovávam príbehy pre Post bellum, kde spoznávam pamätníkov rôznych udalostí a je to pre mňa veľká škola pokory. A v júni každoročne spolupracujem na filmovom festivale Artfilm fest, kde ma kamarátky prizvali do guest servisu. A tak to všetko pekne striedam a plánujem, aby som sa nenudila. Môže to vyzerať, že je toho veľa, ale naučila som sa organizovať si čas, každá tá činnosť má svoju dobu trvania a takto mi to zatiaľ vyhovuje. Samozrejme, že občas padám na hubu, ale neviem si predstaviť, že by som sedela niekde v korporácii a päťkrát do týždňa by ma niekto nútil osem hodín sa tváriť, že vykazujem činnosť, a celý deň by som čakala, kedy sa môžem „odpípnuť.“

Kniha Zadné izby, Alena Sabuchová, 2016.

ZH: Kedy si začala blogovať? 

AS: Začala som na gympli, myslím, že v druhom ročníku, skončila som na druhej výške, čiže už pár rokov neblogujem.

ZH: Ako vnímaš mladšiu generáciu ľudí, ktorí sú 24/7 "online-connected"?

AS: Myslím si, že súčasní dvadsiatnici už v mnohom tromfli aj nás – tridsiatnikov, v dobrom slova zmysle. Sú to podľa mňa vnímavé decká, svet aj kontexty vnímajú oveľa automatickejšie, možno sa len na nich nevieme správne pozerať, lebo sme nevyrastali v ich svete. Fungujú v rámci toho, čo majú, čo sa im ponúka, využívajú možnosti. Myslím, že toto je „problém“ každej mladej generácie, na ktorú sa tá staršia pozerá cez prizmu toho, čo sama zažila a čo mala či nemala k dispozícii, takže je to bezpredmetné. Ja by som „tú dnešnú mládež“ až tak neodsudzovala, ani my sme to nemali radi.

ZH: Prečo v jednom z rozhovorov tvrdíš, že sme krajina grafomanov?

AS: V roku predtým, ako ten rozhovor vyšiel, vyšlo na Slovensku vyše 200 prozaických kníh s ISBN. Čo je šialené číslo, čo do kvantity, a bolo by super, keby sme sa mohli baviť aj o kvalite aspoň pri polovici tých kníh. To je ale nereálne, povedzme si úprimne. Je v poriadku sa domnievať, že máme všetci čo povedať, len je otázka, či je vôbec komu to povedať a kto tie knihy číta. Produkovať knihy nie je to isté ako produkovať literatúru.

ZH: Aký druh sveta ťa najviac fascinuje?

AS: Fascinujú ma niekedy celkom obyčajné veci. Jarné rána, keď si idem kúpiť rožky do pekárne a pani predavačka ma už pozná. Ľudia, ktorí majú pre mňa pridanú hodnotu a ich častokrát nepoznané svety. Mňa vlastne veľmi fascinujú ľudia a to, čo si so sebou nesú.

Bývalá fabrika Texicom v Ružomberku, 2019.

ZH: Aké umenie ťa oslovuje?
AS: Dobré umenie! Čo zanechá zážitok.

ZH: Na jeseň tohto roku Ti vyjde kniha s názvom Szeptuchy. Akej téme sa venuje? Spolupracuješ na nej s Róbertom Tappertom. Ako ste sa s ním stretli?

AS: Šeptuchy sú príbehom o priateľstve, si myslím. Tak by som to definovala. Hoci sa sekundárne venuje aj miestu, kde som na ňu zbierala materiál – Podlasiu na poľsko-bieloruských hraniciach. Toto územie má svoje čaro – v hmlách tam šepkajú ženy, ktoré liečia, ale aj škodia. Nesmierne ma Podlasie fascinovalo svojimi príbehmi a ľuďmi, veľmi sa na to teším. Roba považujem za jedného z najtalentovanejších ľudí, ktorých okolo seba mám. Páči sa mi, ako vidí a zobrazuje svet, preto som ho oslovila, hoci sme ani jeden úplne nevedeli, do čoho ideme. O to viac si vážim, že sa na to dal. Stretli sme sa v pondelok v kaviarni pri Lumiéri :).

ZH: Ako ďaleko si schopná zájsť v kráčaní do neznámeho?

AS: Pokiaľ bude kam kráčať a čo objavovať.

ZH: Ďakujem za rozhovor.