Zlé veci môžu vygenerovať aj pozitívne udalosti - rozhovor s filmárom Marekom Šulíkom

Zlé veci môžu vygenerovať aj pozitívne udalosti - rozhovor s filmárom Marekom Šulíkom

Marek Šulík je dokumentárny filmár a pedagóg v Ateliéri dokumentárnej tvorby Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Zoznámil nás akademický maliar Ján Kudlička, keď som v roku 2010 zháňala filmára do projektu v Anglicku.

 

Na naše prvé stretnutie neprišiel Marek, ale jeho brat Anton Šulík - vraj Marek niečo točil v Kremnici, tak na stretnutie poslal Tóna. Bol to môj prvý kontakt s rodinou filmárov a divadelníkov. Osobne sme sa už o niekoľko dní stretli na Letisku M.R. Štefánika, kde som so svojou, vtedy-dvojročnou dcérkou, čakala na odlet do Anglicka. Zaskočilo ma, že bol ochotný za mnou cestovať do odletovej haly. Na naše prvé stretnutie Marek doniesol knihu "Deti sú hostia, ktorí hľadajú cestu". Do rúk mi ju vložil, spolu s ďalšou knižkou, so slovami "Že vraj potrebuješ pomoc..."

Vtedy sa mi zapáčil jeho humor. Na svete je totiž tak málo ľudí s inteligentným humorom - Marek je z tohto hľadiska unikát. Fascinuje ma jeho vytrvalosť hraničiaca s workoholizmom, dokumentárna a strihačská tvorba v kombinácii so skromnosťou. 

 

ZH: Tvoja rodina pochádza z Liptova. Otec Anton Šulík sa narodil a žil v Černovej. Bol hercom a divadelným režisérom. Ako spomínaš na tvoje detstvo a vplyv otca na tvoju životnú cestu?

MŠ: Ja som mal pekné detstvo. Do Černovej sa otec často vracal, chodili sme tam na výlety. Zažil som Černovú ešte ako romantickú dedinu, kde chodili vozy s koňmi a ľudia okopávali úzke políčka s kapustou, či zemiakmi a ploty sa robili z drevených latiek. Veľmi som mal rád aj otcov rodičovský dom, ovocný sad a dedinský život, ktorý som mohol pozorovať. Mal som rád aj kosenie lúk, pri ktorom sa stretla širšia rodina. Lúky však ešte pred revolúciou zobralo družstvo a kosenie sa potom už nekonalo - to mi bolo aj ako dieťaťu veľmi ľúto. A nové premeny celej krajiny, prudká modernizácia, obnova dediny a zároveň aj nárast nacionalizmu, spôsobili, že som stratil vzťah k miestam môjho detstva, aj k Žiline, kde som sa narodil a aj k Černovej. S tým sa nedá nič robiť. Otec samozrejme ovplyvnil moje detstvo už len tým, že sa s mamou rozhodli priviesť na svet štvrtého potomka. Náš vzťah s otcom bol skôr tichý, ale spoluúčastný. Veľa sme nenahovorili, ale vnímam to pozitívne. Stačilo mi aj to, že ma vozil so sebou do práce - do divadla, na filmovačky, že sme chodili do Černovej a nechal ma samého objavovať svet.

 

ZH: Máš troch bratov - aký druh výchovy na vás rodičia praktizovali? Kto z rodičov bol u vás doma dominantným?

MŠ: Neviem na to odpovedať. Každý bol iný. Moji starší bratia zažili rodičov v mladom veku, pre mňa to boli už starší ľudia. Rodičia o výchove veľa nemudrovali, mali nás radi a keď im niečo vadilo, tak nám to povedali. Na jednej strane nám dali veľa slobody, na strane druhej - najmä mama mala predstavy o "slušnom" živote (lekár, právnik,
inžinier), do ktorého sa veci umenia príliš nezmestili. Tak tam prebehol istý zápas, hlavne pri starších bratoch, ale ja som v tomto prišiel na hotové. V tej našej veľkej rodine ale bol, okrem tej istoty láskavého prijatia, prítomný ešte jeden element, ktorý nás v tom najlepšom zmysle poznačil na celý život. Ironický humor, schopnosť v ťažkej situácii oprieť sa o smiech. To je z tých vzácnejších vecí, ktoré nám naše spolužitie prinieslo.

 

ZH: Pôsobíš ako pedagóg vo Vysokej škole múzických umení, kde vyučuješ filmový dokument. Čo máš na svojom povolaní najradšej? Aký typ pedagóga si?

MŠ: Na mojom povolaní mám najradšej moje povolanie. Neviem, aký som typ pedagóga. Základ však je, že ma zaujíma moja práca, prináša mi radosť a tiež ma zaujímajú rôzne ďalšie veci, ktoré s ňou súvisia. A na škole je najlepšia možnosť stretávať ľudí, ktorých to baví tiež.

 

ZH: Pozoruješ kultúrne dianie mesta Ružomberok? Ako na teba mesto pôsobí? Čo Ťa naposledy najviac oslovilo?

MŠ: Len striedmo. Vidím však, že na celom Slovensku trpíme prílišnou uzavretosťou. Neochotou poznať inakosť, ľudskú rozmanitosť. To je naše prekliatie. Preto sa mi veľmi páčia napríklad aj tvoje aktivity (či už písania alebo debaty, ktoré robíš), ktoré sú aj lokálne, je vidno, že ľudí, ktorých prizývaš máš rada, a zároveň sú iné, už len intenzitou vhľadu. Čo sa týka mesta, Andrej Hlinka, ktorý tu trčí takmer z každej jamy je pre mňa neznesiteľný. Ja ho neobdivujem, myslím si, že to bol populista, ktorý nezniesol rôznorodosť sveta. Vôbec si neuvedomoval, ako sa svojim zaslepeným vystupovaním spolupodieľal na budovaní nenávisti.

 

ZH: Počas septembrových Fullových dní,sme mali v Ružomberku možnosť pozrieť si študentské filmy. Oslovila vás Galéria Ľudovíta Fullu spolu
s bratom Antonom Šulíkom. Pod tvojím vedením ste premietli dokumentárne filmy od vybraných autorov z Ateliéru dokumentárnej tvorby Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave. Kde všade prezentujete študentskú tvorbu a čo vám účasť na festivale Fullove dni priniesla?

MŠ: Študentské filmy sa snažíme okrem festivalov premietať aj pre verejnosť, ale veľa príležitostí nie je. Robíme aj vlastné verejné projekcie, niekedy chodíme po stredných školách. Pre študentov je veľmi dôležité uvedomiť si, že tie filmy robia pre niekoho, že majú divákov, ktorých sa tie filmy môžu dotknúť. Zároveň aj pre divákov je to príležitosť vidieť iný typ filmu, pretože sloboda tvorby na škole je jedna z priorít. Preto sú ich filmy iné, ako tie, ktoré potom musia realizovať v profesionálnom prostredí televízií.

Odkaz: Rozhovor o vybraných študentských filmoch - Fullove dni 2020 v Ružomberku.

 

Foto: Paula Reiselová, Oslobodenie, 2018.

 

ZH: Keď som sa ťa pred niekoľkými mesiacmi spýtala, ako prežívaš pandemickú izoláciu, odpovedal si mi, že ľudia od filmu žijú v izolácii stále, lebo trávia množstvo času v strižni. Čo by si na svojom živote nikdy nemenil?

MŠ: Môj život. Mám ho rád.

 

ZH: Nedávno som si (na tvoje odporúčanie) bola v kine pozrieť film FREMV ružomberskej kinosále sme sedeli dvaja. Naposledy som pred dvadsiatimi rokmi mala podobný zážitok v Paríži. Film si strihal v spolupráci s režisérkou Vierou Čákanyovou. Keby som tvoju filmovú tvorbu vôbec nepoznala, aj tak by som sa zamýšľala nad majstrovstvom strihu. Aké to bolo strihať konceptuálny film?

MŠ: Ten film ale strihala predovšetkým Viera. Jej cieľom bolo donútiť sa rozmýšľať tak, ako by to - azda - urobila umelá inteligencia, ktorá nie je spojená s ničím ľudským. A ja som tohto neschopný. Čiže všetko čo som urobil, som podriaďoval možnej ľudskej interpretácii, tak ako by mi to blízke. A to bol pre Vieru lakmusový papierik, že tak to nemá
byť, alebo že má do toho ešte nejako inak zasiahnuť. Bolo to ale naozaj veľmi náročné, pretože pozerať sa na svet neľudskými očami je pre mňa nemožné.

 

ZH: Čím ťa tento film oslovil a prečo ho divákom odporúčaš?

MŠ: FREM je práve zaujímavý tézou, že človek nemusí byť výnimočnou udalosťou vo vesmíre. Že naše subjektívne vnímanie sveta nám hovorí, že sme najdôležitejší, ale pre iné bytosti to tak nemusí byť. Myslím, že počas strihu ma najviac rozrušila táto myšlienka, ktorá teda nie je nijak nová, veď pracuje s ňou aj sci-fi film Matrix. Pre niekoho iného
môžeme zdať nadbytočným, obťažujúcim organizmom, ktorý v záujme zachovania existencie ničí prostredie, ktorého obklopuje. A tým ničí prostredie aj pre iných. V podstate ten film vyzýva k pokore existencie. Zároveň je to ťažký film na sledovanie a vyžaduje oddaného diváka.

 

ZH: Ako by si opísal súčasný stav našej krajiny, ktorá je postihnutá nekonečnou korupciou a neprávom voči bežnému človeku v kombinácii s pandemickým podhubím?

MŠ: No nesúhlasím so slovom "nekonečný". Korupcia tu je a bude. Stále sa bude klamať, kradnúť, bohužiaľ aj vraždiť. Dá sa len pracovať na tom, aby to, čo spoločnosť považuje za zlé, bolo trestané, vylúčené z každodenného života. Každý človek sa v živote trápi s rozhodnutiami medzi tým dobrým a zlým. Všetci sa ocitáme na rázcestiach. Svätci nejestvujú. Utopické predstavy o politikoch - spasiteľoch, ktorí nás vyvedú z biedy, reči o Rakúsku, či Švajčiarsku sú nezmyselné ilúzie, ktoré ničomu nepomôžu. To čo však pomáha je záujem o seba, o ľudí okolo, o veci verejné, altruizmus a úprimnosť. To, čo sa volá občianska spoločnosť, zdravá komunita. Ja som nateraz opatrný optimista a som presvedčený, že zlé veci môžu vygenerovať aj pozitívne udalosti. A tie sa predbežne dejú. Vnímam, že na Slovensku žije mnoho dobrých ľudí, ktorí vedia rozlíšiť dobré a zlé veci. Mali by sa viac angažovať v oblastiach, ktorým rozumejú, snažiť sa o spoločnú vec. Náš spoločný život je postavený na konsezoch, dohodách a tie sme sa ešte nenaučili robiť.

 

ZH: Čo by si chcel odkázať mladej generácii?

Nič. Ona si sama vezme to, čo bude považovať za zmysluplné.

 

Odkaz na tvorbu Mareka Šulíka:

https://zkufruvon.wixsite.com/mareksulik/filmy

www.rodinnearchivy.sk