O ĽUĎOCH, KTORÍ NEVEDIA KRIČAŤ- rozhovor s režisérkou Annou Žembovou a historikom Karolom Maliňákom

O ĽUĎOCH, KTORÍ NEVEDIA KRIČAŤ- rozhovor s režisérkou Annou Žembovou a historikom Karolom Maliňákom

Foto: režisérka Anna Žembová a historik Karol Maliňák, zdroj Fotobežka, 2023.

"Dokiaľ človek kašle na ľudí a maľuje pre umenie, nedokáže práve ten druh umenia, ktoré chytí ľudí za srdce a dáva im pocit tepla a svetla."

                                                                                                                                                                           Ester Šimerová-Martinčeková

Rozhovor s režisérkou filmu Annou Žembovou a historikom umenia Karolom Maliňákom o filmovom dokumente Ľudia, ktorí nevedia kričať, ktorý mapuje život akademickej maliarky Ester Šimerovej - Martinčekovej a jej manžela, fotografa Martina Martinčeka. Filmový dokument o Martinčekovcoch natočila Anna Žembová na VŠMU ako magisterský film v koprodukcii s RTVS. 

Anna Žembová sa narodila 31.1.1995 v Liptovskom Mikuláši. Na strednej škole v Ružomberku vyštudovala maľbu a v roku 2021 absolvovala réžiu dokumentárneho filmu na VŠMU v Bratislave. Film o Martinčekovcoch získal na festivale Áčko cenu za najlepší dokument a za najlepší strih. Autorka má rada prácu s archívmi a v tvorbe sú jej blízke témy výtvarného umenia, pamäti krajiny a ľudí.  

ZH: Anna, tvoj film je veľmi citlivo vyskladaný z fragmentov životov hlavných protagonistov. Čo obnáša tvorba archívneho filmu, keď už protagonisti nežijú?

AŽ: Najdôležitejšie je vedieť kde začať hľadať informácie. Potom sa to už prirodzene na seba nabaľuje. Ja som na základe informácií od Karola Maliňáka najskôr zašla do Múzea Janka Kráľa, kde sa mala nachádzať korešpondencia. Odtiaľ som získala ďaľšie kontakty a tiež som sa z listov dočítala o veľa miestach a ľudoch. Obišla som všemožné múzeá, či galérijné archívy. Tiež som bola v bádateľni RTVS a aj v archíve SFÚ, všade som niečo našla. Týkalo sa to písomností ale aj fotografického či filmového materiálu. Spomienky ľudí na Martinčekovcov sú jedna vec, keď si ale viete konkrétne “zážitky” spojiť s ich vlastnými výpoveďami z listov, fotografiami či zvukom, zrazu to dostáva úplne iný zhmotnený rozmer.

E.Š. Martinčeková, foto Martin Martinček, statický záber z filmového dokumentu.

ZH: Pri vzniku filmu Ti pomáhal historik Karol Maliňák. S čím konkrétne?

AŽ: Karol mi poskytol podporu počas celej doby natáčania, potom zdroje, ľudskosť a pár fotiek. Točili sme aj v jeho ateliéri, ktorý susedí s niekdajším ateliérom Ester, len je zrkadlovo otočený. Navyše bolo vždy fajn, keď som volala cudzím ľudom, vyhovoriť sa od koho mám číslo, hneď boli všetci ku mne zrazu milší.

ZH: Karol, kde ste sa s Annou spoznali?

KM: Dávno predtým, keď som začínal pracovať ako kunsthistorik v Galérii P. M. Bohúňa. S Ester Martinčekovou Šimerovou a jej manželom ma vtedy zoznámil niekdajší riaditeľ GPMB Ondrej Ivan. Bol ma predstaviť ako nového galerijného historika umenia. Potom som často navštevoval Ester M. Šimerovú v jej ateliéri. Tak vzniklo naše dlhoročné priateľstvo s Martinčekovcami, o ktorých som napokon Anke rozprával.

ZH: Anka, ako vznikal scenár?

AŽ: Máme doma všetky knihy o Martinčekovi. Keď som prvotne o filme uvažovala, chcela som urobiť film o Martinovi Martinčekovi. Bol pre mňa jednoducho zaujímavý. V prvom ročníku na vysokej škole som robila film o fotografovi Jánovi Krížikovi. Nechcela som točiť v štýle hovoriacich hláv, chcela som natočiť film, ktorý by reflektoval jeho túžbu ostať mladý. Námet k filmu Ľudia, ktorí nevedia kričať som napísala za jednu noc a poslala som to do Tatrabanky. Tiež som získala financie z Audiovizuálneho Fondu. Všetko som dala dokopy a točili sme. Samozrejme tomu ale predchádzal dvojročný rešerš.

Foto: statický záber z filmového dokumentu.

ZH: Ako si prišla k osobným listom E.Š.M, ktoré boli adresované jej mame a priateľom? Sú silným základom filmu.

AŽ: Múzeum Janka Kráľa mi sprostredkovalo kontakt na pani, ktorá spravuje dedictvo po Martinčekovcoch a býva v ich dome. Po asi roku stretávania mi dala pani Fedoršová zvlhnutú krabicu plnú listov v obálkach. Tým sa mi otvoril svet Ester v tej naúprimnejšej podobe, listy som jej po prečítaní a prepísaní bola vrátiť. Krabica obsahovala aj milostné listy, ktoré písal Martin Ester, to bolo lásky...
Keď sme prišli s filmovým štábom do Esterkinho domu, vzala nás na pôjd. Chceli sme si požičať na scénu nejaké nábytky, ktoré tam vraj sú. Tam som však zrazu uvidela uložené všetky jej veci. Stôl z jej ateliéru, kreslo, modrú zásteru (ktorú sme použili aj pre natáčaní), fotoalbum z Paríža, igelitku plnú farieb či fotografí všetkých jej obrazov. Boli ich stovky. Zaujíma ma, čo sa odvtedy s tými vecami udialo. Toto bolo pre mňa pri filmovaní asi najkrajšie - z osobných vecí som cítila prítomnosť človeka, vôňu…

ZH: Film nahovorila herečka Jana Oľhová, prečo práve ona?

AŽ: Do filmu som potrebovala hlas ženy, ktorá nebude stará ale zároveň jej bude na hlase počuť, že už mnoho zažila. Ani E. Š. nebola stará, keď písala listy. Pomohol mi s tým Anton Šulík. Jana Oľhová mi dokonca zabezpečila zvukára a nakoniec sme nahrávali na jeden krát v Martinskom komornom divadle. Už pri skúšobnom prečítaní jednej časti listu som vedela, že to je presne ono. Najskôr som jej ovšem poslala listy, aby si ich prečítala a mohla sa stotožniť s charakterom Ester.

ZH: Koľkí ste boli v štábe pri točení?

AŽ: Kameraman, ostrič, kostýmerka, osvetľovač, produkčný, asistentka produkcie a ja, keď nerátame hercov samozrejme.

ZH: Film je vizuálne poetický, akoby nežne rozostrený. Čo Ťa k tomuto spracovaniu viedlo?

AŽ: Používali sme pekelne drahé filtre na šošovku. Museli sme si dávať veľký pozor, aby sme ich nepoškodili. Chcela som, aby každý natočený záber bol obrazom, poctou Martinčekovcom, aby robil dôstojné poítko medzi obrazmi a fotografiami. Navyše som zo študentským projektom získala grand z Nadácie TatraBanky tak sme si mohli dovoliť takúto techniku požičať.

ZH: Na čom pracuješ teraz?

AŽ: Dokončujem zákazkové filmy a zároveň hľadám témy, ktoré by som chcela spracovať. Môj ďalší dokumentárny film sa bude uričite týkať umenia. Chcela by som robiť film o Kernovcoch a o tom ako Kern cez svoju tvorbu zobrazoval Liptov. Ale je to len taký nástrel, vždy mám vypísaných mnoho tém a dôsledne si vyberám s kým budem vedieť nasledujúce obdobie “žiť”.

KM: Z dynastie Kernovcov bol možno najkonzistentnejší Peter Július Kern. Maľoval portréty, žátišia, ale najmä liptovskú krajinu, v každom ročnom období. Mal ju rád, cítil sa jej súčasťou a veril tomu, čo maľuje. Jeho dom bol už pred 100 rokmi centrom, kde sa stretávali umelci. Michal Kern už bol trochu iný. Zložitejší, intelekt vyvažovaný emocionalitou, deklaratívnejší a naratívnejší. Niektoré jeho veci, najmä tie s enviro tematikou, by sa dnes dali nazvať aktivistické. Niekedy sa mi však zdalo, že nebol celkom autentický, že jeho tvorivé krédo a život nešli po úplne súbežných koľajach. Zaujíma ma, ako to teda, Anka, spracuješ.

ZH: Zmienila si sa, že žiješ medzi Bratislavou a Liptovom. Kde Ti je lepšie?

AŽ: Za tie roky som si Bratislavu zamilovala, jar je pre mňa jej nakrajšie obdobie, ale Liptov je Liptov. Najviac som si to uvedomila práve pri práci na tomto filme, človek sa predsa hocikedy len tak nevyberie napríklad na nejakú lúku uprostred ničoho. Kedže Ester veľmi často chodila maľovať ku Čiernemu Váhu vo Svaríne (pozn. terajšia vodná elektráreň Čierny Váh) začala som tam chodiť aj ja, občas hľadať opisované miesta z listov, skalné sedielka či opustené senníky. A občas sa len tak prechádzať s Ester v myšienkach. Už sa jej vôbec nečudujem, že sa stal Liptov je ozajstným domovom.

ZH: Si s dokumentom spokojná?

AŽ: Tento film je naozaj strihový dokument a my sme mali tiež naozaj veľa materiálu až sme sa pri konci strihania názorovo rozišli so strihačom. Strihač je vlastne takým posledným dramaturgom pri vzniku filmu. Okrem toho, bol Covid a keď sme chceli točiť, prišli všetky tie opatrenia a nedalo sa nám pohnúť z domu. Napríklad scéna filmu, prvá ktorú som mala napísanú a vymyslenú, ktorá mala zobrazovať smrť Martinovej rodiny: svetlá z auta, most a pád do vody plnej ľadových krýh ostala už len na papieri, pretože sme museli celý film natočiť cez leto. Predstavovala som si ako sa tam Martinove fotky vynárajú z vody. Mala tam byť jeho séria fotografií zachytávajúca hru svetla na hladine tečúcej rieky. Pre mňa je to jeho navýpovednejšia a najosobnejšia séria fotografií, zobrazuje tváre, obrysy, symboly, hoci to sám tak nepomenováva.. Na konci dňa sú to však len maličkosti, film je taký, aký som ho v danej situáci vedela najlepšie spraviť. Samozrejme by som niečo určite zmenila, ale stojím si za ním a mám ho rada.

ZH: Čo bolo na filme najťažšie:

AŽ: Vybrať si hlavnú tému z ich života, ktorej sa budem venovať. Dlho som bojovala s tým, čo použiť a čo nepoužiť, mala som pocit, že čokoľvek vynechám bude to zlé. Ich životy boli veľmi dlhé, plné zvratov a šialených vecí, ktoré nezažijú celé generácie, tu sa to vtesnalo do osudu dvoch ľudí. Ester veľmi ovplyvnila môj život, často som myslela na jej slová, zaspávala som s nimi aj sa s nimi budila. Najtažší “zážitok” sa však netýka samotnej výroby filmu či strihu, pre mňa najťažšia časť celého projektu bol jeden z posledných dní prípravy tesne pred natáčaním. Bola som sa v LGPMB opýtať o požičanie fotoaparátu Martina na natáčanie a popri tom sa predomňa dostal fascikel s fotografiami. Boli to fotografie z pohrebu Ester, truhla, zástup v čiernom, biele kvety, kondolečná kniha. V ten moment ma zachvátil neopísateľný smútok, ako keby som navždy stratila niekoho veľmi blízkeho a musela som sa ísť vyplakať pred galériu. Ten moment precitnutia bol strašný… ”veď sme ešte pred pár dňami boli v Mikuláši na trhu”. Ester bude už navždy súčasťou môjho života.

ZH: Od Karola Maliňáka vieme, že M. Martinček mával v závere života, snáď ako dôsledok straty manželky s deťmi, nočné mory a Ester, jeho druhá manželka, ho niekedy musela upokojovať uprostred noci . Inšpirovali Ťa tieto udalosti pri vymýšľaní názvu filmu?

AŽ: Pôvodný názov filmu bol Tmavý les, podľa jedného obrazu Ester, ktorý raz v jednom odbornom časopise porovnávali s fotografiou Martina a pasovali ho za najväčší dôkaz prieniku jej tvorby do jeho tvorby. Stále to však nevyjadrovalo myšlienku črtajúceho sa filmu. Raz pri počúvaní archívneho rozhlasového vysielania z konca 80.tych rokov, predstavovali Ester. Potom ako zrhnuli jej život na konci zaznelo, že “bola taký človek, ktorému sa dejú strašné veci ale nevie kričať a nikdy sa nesťažovala”. Tak vznikol názov. Martinove mlčanie sa zas naplno prejavilo až vtedy keď jeho myseľ už nebola schopná strašné spomienky potláčať.

ZH: Karol, žijeme vo svete umelej inteligenice, kde stále túžime dosiahnuť viac a potom si pozriem film ako Annin, hneď v sebe zavrhnem pocity beznádeje a toho, že smerujeme k jednoznačnej virtualite. Ako na Teba Annin film pôsobí?

KM: Pôsobí veľmi autenticky, mnoho vecí (reálií, predmetov, prostredí, oblečenia, šperkov či nábytku) skutočne Martinčekovci používali, boli dlhé roky súčasťou ich života. Za úplne objavné považujem spracovanie korešpondencie Ester M. Šimerovej, ktoré ju veľmi osobne, až intímne približuje divákovi a vytvára obraz o jej videní sveta, o jej vnútornom prežívaní i mnohých osobných aj tvorivých problémoch. Herečka, ktorá ju stvárňuje, má podobnú postavu i držanie tela či pohyb, gesto; veľmi mi ju pripomína. Vynikajúce je „nadabovanie“ Janou Oľhovou – rytmika reči, intonácia i hlas je podobný Ester, pri prehliadke filmu som mal skutočne pocit, akoby to hovorila ona. Bolo to veľmi živé a skutočné. Hovorené slovo dopĺňa hudba Petra Martinčeka, ktorý ju skomponoval pre tento film. To, že príbeh je zaujímavý a príťažlivý až do konca - striedajú sa tu poetické hrané sekvencie s dokumentárnymi fotografiami a autentickým prostredím - je vecou citlivého a vybalansovaného prístupu autorky, Aničky, za ktorým cítiť mnoho hodín objavnej práce s archívnym materiálom, osobné nasadenie, cieľavedomé hľadanie a veľa veľa práce a úsilia. A myslím, že podstatnú úlohu zohral najmä silný vzťah autorky filmu k Ester M. Šimerovej a Martinčekovcom, ktorý sa pri práci na projekte vytvoril a zosilnel – vo filme je to cítiť a som presvedčený, že bez toho by ten film nebol tým, čím je.

ZH: Momentálne sú na Liptove otvorené dve výstavy zamerané na tvorbu E. a M. Martinčekovcov. Prijala by si, keby bol Tvoj film súčasťou sprievodného programu?

AŽ: Úprimne si myslím, že práve moje bádanie pred pár rokmi pri práci na filme spôsobilo to, že je dnes možné v Mikuláši vidieť výstavu spojenú práve s korešpondenciou aj keď sú to listy písané pre Ľudmilu Peterajovú, kamarátku Ester a môj film vychádza z omnoho osobnejšej korešpondencie s mamou Oľgou. Myslím si, že by návštevník galérie lepšie a citlivejšie vnímal tvorbu Ester, keby mal možnosť viac nahliadnuť do jej vnútra, počul jej slová a viac spoznal dobu, ktorá prechádzala jej znovuobjaveniu o ktorú sa zapríčinila práve pani Peterajová.

Foto: premietanie filmového dokumentu v Galérii Ľudovíta Fullu-SNG, apríl 2023, zdroj Fotobežka, 

Ďakujem za rozhovor, ZH.