O DESAŤ ROKOV SA VIDÍM NA KANÁRSKYCH OSTROVOCH - rozhovor s Michaelou Urbanovou o jej bábkarskej tvorbe

O DESAŤ ROKOV SA VIDÍM NA KANÁRSKYCH OSTROVOCH - rozhovor s Michaelou Urbanovou o jej bábkarskej tvorbe

@ foto: Fotobežka, 2023

S Ružomberčankou Michaelou Urbanovou sme sa zoznámili v Galérii Ľudovíta Fullu - SNG, kde v roku 2022 začala pracovať. V galérii zotrvala dva roky, od januára 2024 pracuje v Bábkovom divadle na Rázcestí v Banskej Bystrici.

Michaela má vyštudovanú ŠUV v Ružomberku v odbore scénickej kostýmovej tvorby. Vysokú školu ukončila v Bratislave, kde študovala bábkarsku scénografiu na VŠMU. Jej tvorba nesie citlivý a zároveň temný humor. Už od skončenia štúdií Michaela spolupracuje s niekoľkými divadlami a divadelnými zoskupeniami na Slovensku (ŠEM, Houže, Šerosvit a Bábkové divadlo naRázcestí). Aktuálne svoje diela vystavuje na predajnej výstave Artvent v Galérii Rozeta v Ružomberku. V rámci nedávneho štipendia z Fondu na podporu umenia vytvorila sériu bábok inšpirovanú literárnymi dielami Pavla Dobšinského. 

ZH: Čo ťa inšpirovalo k štúdiu bábkarskej scénografie?

MU: V druhom ročníku na ŠUVke sme robili bábky. Moja bábka bola otrasná a úplne nefunkčná - asi to najhoršie, čo som počas strednej školy urobila. Ale aj tak ma výroba bábky bavila najviac zo všetkého. Pokračovala som teda v odbore. Činoherná scénografia ma veľmi nezaujala.

ZH: Čo pre teba znamená bábkarsky svet?

MU: Ríšu divov.

ZH: Čo ťa ako dieťa najviac fascinovalo?

MU: Mám pocit, že úplne všetko. Ale asi najviac hracie skrinky.

ZH: Čo ťa na ľuďoch fascinuje teraz a čo úplne odrádza?

MU: Neviem ti povedať, čo ma na ľuďoch fascinuje alebo odrádza vo všeobecnosti. Je to individuálne. No to, čo ma na ľuďoch odrádza ma častokrát aj fascinuje.

ZH: Viem, že máš rada dobré filmy. Aký druh filmov ti je najbližší a prečo?

MU: Mám rada filmy od Mijazakiho a Švankmajera. Spolu tvoria akýsi protiklad. Mijazakiho filmy ma ukľudňujú, sú jemné a harmonické. Švankmajer je zas drsný a desivý, svojou bizarnosťou ma vie rozhodiť, ale aj poriadne rozosmiať.

ZH: Realizovala si niekedy aj bábky do filmu?

MU:  S divadelním zoskupením ŠEM sme pracovali na krátkom bábkovom filme: Neobyčajné príbehy z mesta Mindcery. Ja som vytvorila bábky a moja spolužiačka Miška Zajačková scénografiu mesta. Film je o zdanlivo opustenom meste Mindcery (odvodené od mind-myseľ a cemetery-cintorín). V tomto meste sa odohrávajú tri príbehy troch hlavných hrdiniek: Katy, Amélie a Martinky. Je to film pre mladých a dospelých o vnútornom prežívaní strachu.

@Foto: Veronika Trokšiarová, Mindcery

ZH: Keby si mala možnosť tvoriť v ateliéri iného umelca, koho by si si vybrala?

MU: Vybrala by som si Ivana Martinku. Patrí medzi mojich obľúbených divadelníkov a je aj skvelý bábkarský technológ.

ZH: V septembri 2021 sa konala premiéra inscenácie Lesom v spolupráci s divadlom ŠEM, ktorá vychádza z osobných skúseností prežívania strachu tvorcov a tvorkýň. Ako na teba pri navrhovaní toho, čo sa do predstavenia hodí, alebo nie, pôsobila samotná téma strachu?

MU: Strach nemám rada, ale niekedy sa rada bojím. V Lesom sme pracovali predovšetkým so strachom hercov. Ako scénografky sme pri tvorbe zo svojo strachu nevychádzali - prispôsobovali sme sa hercom. Teda aspoň ja to tak vnímam. Bol to autentický strach, ale nie náš. Pri tvorbe inscenácie Lesom som ale nebola od úplného začiatku. Hlavnou scénografkou bola Miška Zajačková, kvôli viacerým projektom hrozilo, že nestihne všetko vyrobiť včas. Preto ma prizvali na pomoc. Keď som prišla, mali takmer všetko vymyslené, potrebovali pomoc len s výrobou, no nechali na mne ako budú predmety/bábky vyzerať. Bolo to jednoduchšie ako byť v procese od začiatku, pretože som nemusela nič vymýšľať, ale o veľa som aj prišla.

@foto: Veronika Trokšiarová, Lesom

ZH: Aká je spolupráca s kolektívom divadelníkov? Ty momentálne žiješ v Ružomberku a ostatní v Bratislave, alebo inde na Slovensku. Ako sa dá pracovať na predstavení na diaľku?

MU: Spolupráca na diaľku nie je veľmi príjemná, ale je zvládnuteľná. Komunikujeme cez sociálne siete, navzájom si posielame fotky toho, čo sme urobili. Takto fungujeme teraz. Keď som počas tvorby Palculienky bola v kovidovej karanténe, cez známych som poštou posielala veci, ktoré som vytvorila. Keď sme pracovali na predstavení Lesom, vyrobila som naraz viacero vecí, ktoré som osobne doniesla na skúšku. K filmu, na ktorom pracujeme, momentálne nepotrebujeme mať fyzicky bábky alebo scénu. Zatiaľ si posielame len fotky, ešte sme neuzavreli výtvarný vývoj.

@foto: Veronika Trokšiarová, Palculienka

ZH: Prepájaš svoju bábkarsku tvorbu s inými médiami?

MU: Na vysokej škole sme robili mnoho vecí, ktoré sa priamo netýkali bábkarskej tvorby. Absolvovali sme maľbu a kresbu, modelovanie ale aj grafiku, kde sme robili plagáty, bulletiny, či ilustrácie. Najradšej som mala 3D ilustrácie. Bolo to niečo medzi ilustráciou a asamblážou. Momentálne experimentujem s epoxidovou živicou. Chystám sa z nej odliať bábku, ale vytváram z nej aj predmety, ktoré s bábkou nijako nesuvisia. Najčastejšie šperky a obrázky kreslených častí tela zaliatych v živici. Aktuálne ich môžete vidieť na predajnej výstave Artvent v Galérii Rozeta v Ružomberku.

  @foto: Michaela Urbanová, objekty - epoxidová živica, 2023-24

ZH: Prečo si si vybrala ako inšpiráciu literárnu tvorbu P. Dobšinského? K čomu ťa práca na projekte priviedla a čo je výsledkom?

MU: Bol to môj pobyt v Galérii Ľudovíta Fullu, kde som prišla do kontaktu s literárnymi dielami Dobšinského, ktoré ilustroval Ľudovít Fulla. Vyrobila som sériu bábok inšpirovanú týmito príbehmi. 

@foto: Michaela Urbanová, marioneta inšpirovaná dielom Dobšinského
 

ZH: Kde sa vidíš o 10 rokov?

MU: Na Kanárskych ostrovoch. Budem sa učiť surfovať.

ZH: Aký je tvoj vzťah k Ružomberku a čo by si na meste zmenila?

MU: Nemám k Ružomberku dobrý vzťah. Zmenila by som mentalitu ľudí. 

ZH: Ako vnímaš kultúru v Rbk? Kto a čo ju v tvojich očiach tvorí?

MU: Fotobežka.

Ďakujeme za rozhovor.