Fotobežka (Zuzana Hrušková)
Fotobežka (Zuzana Hrušková)
Fotobežka je miestna iniciatíva fungujúca ako živé kreatívne médium. Je aktívna od septembra 2014; odvtedy spolupracuje s Galériou Ľudovíta Fullu, Panoptikom, ako aj s jazykovou školou Maple Academy, Detským Centrom a inými v Ružomberku a jeho okolí.
- Profil: Zuzana Hrušková
- Povolanie: insitná redaktorka, Fotobežka.
Čo ťa viedlo k založeniu takejto iniciatívy?
Hlad po inakosti. Vždy bolo mojou záľubou skúmať životy, históriu a kultúru ľudí. Som umelec a myslím, že žijem kreatívne - jednoducho pociťujem potrebu deliť sa. Projekty, ktoré sme rozbehli v rámci Fotobežky sa doposiaľ v Ružomberku osvedčili. Našim výstupom sú periodické noviny, ktoré sú akousi sociologicky zameranou sondou mesta, komunikačným kanálom, prostriedkom poznávania ako aj zdrojom oddychu. Raz mesačne, vždy po splne, ich koncipujeme ako mikroportréty, sprevádzané obrazovou časťou. Ich cieľom je objavenie neobjeveného a sprostredkovanie informácií priamo od obyvateľov mesta formou “o nás pre nás”, ktoré by inak zostali okrajovými, alebo zabudnutými.
Prečo práve názov Fotobežka?
Žijem dosť intenzívnym tempom, som matkou. Často si frčíme s deťmi na kolobežkách, no a ja, samozrejme, s fotoaparátom v ruke. Tak som to nejako skĺbila a viac nebolo čo riešiť.
Aké projekty máš na rováši?
Odkedy som sa vrátila z Anglicka, vymýšľam a lepím v hlave rôzne možnosti, od ktorých očakávam, že prinesú v meste pozitívne zmeny. Jedným z mojich cieľov je vytvorenie pocitu komunity a spolupatričnosti v Ružomberku, ako aj založenie archívu zaujímavostí tak, aby aj ďalšie generácie mohli ťažiť z materiálu, ktorý spracujeme.
Aké máš plány v nastávajúcom roku?
No, je ich dosť. Vo februári začiname v Ružomberku s pravidelnými prednáškami. Náš plán je asi taký, že budeme dokopy „lepiť“ zaujímavých ľudí a kreatívne debatovať. Tak, ako to ľudia robia na ulici. V meste sa práve otvára Panoptikum, takže už teraz spolu kujeme plány.
Akú rolu zohráva v tvojom procese fotografovanie?
Pre mňa znamená odísť z domu bez fotoaparátu to isté, ako nemať obuté topánky. Fotoaparát je súčasťou môjho myslenia.
V Galérii Ľudovíta Fullu je počas decembra srístupnená výstava s názvom Bubliny. Čoho sa dotýka?
Moja stará mama v minulosti robila dobročinnú prácu s detským domovom v Ružomberku. Myslím, že som po nej tak trochu aj zdedila. V prípade projektu Bubliny ma zaujímali okolnosti, ktoré spúšťajú u dieťa pocity hnevu, nenaplnenosti a odmietnutia. Za určité prejavy citov vje súčasná spoločnosť ľudí trestať alebo odmietať, takže dieťa, alebo dospelý má z jeho pocitov následne výčitky a trápi ho svedomie. Takéto pocity sú však ľuďom vlastné a prirodzené, človek sa totiž musí naučiť ako s určitými pocitmi naložiť. A to práve bolo mojim cieľom - navigovať deti tak, aby načreli do vášnivého a uvoľneného zmýšlania prostrednícvom fotografie, jednoduchého rozhovoru, a či písomného prejavu. Vystavené práce v galérii sú výstupom detí z Detského Centra Slovensko v Ružomberku, s ktorými som 6 týždňov spolupracovala. Počas tejto doby deti v rámci sebapoznávacích procesov zaznamenávali spontánny priebeh ich životov prostredníctvom fotografie, písomných odkazov a kresieb. Každý pracoval na individuálnych novinách, ktoré sa zároveň stali súčasťou decembrovej edície novín Fotobežka. Pracovali sme dobrovoľne v spolupráci so SNG-Galériou Ľudovíta Fullu Ružomberok a Detským Centrom Slovensko, prvou slovenskou spoločnosťou pre pomoc deťom v náhradnej starostlivosti, za čo sa chicem touto cestou poďakovať. Budem dúfať v ďalšiu kreativnú spoluprácu. Zvlášť ďakujem Erikovi, Valentínke, Veronika, Marekovi a Ľubke spolu s vychovávateľmi a prajem nádherné Vianoce.