LIPTORIENT - rozhovor s Bibiánou Hlaváčovou

LIPTORIENT - rozhovor s Bibiánou Hlaváčovou

Vyspovedali sme Ružomberčanku Bibiánu Hlaváčovú. V roku 2006 sa z vlastnej iniciatívy, spolu s ďalšími ženami, popri plnení materských povinností začali neformálne stretávať. Neskôr, v roku 2010 založili občianske združenie Orientalico, ktoré dnes zastrešuje rôzne umelecké aktivity.

ZH: Bibiána, kde má korene tvoja rodina?

BH: Som z Ružomberka.

ZH: Hovoríš, že v Oriente by si našla veľa bohýň, ktoré o tom ani nevedia, ale že v Ružomberku je vás len pár. Aký druh bohýň máš na mysli? 

BH: Bohyňa toho, čo tu nie je.

Bibiána v práci, december 2016.

ZH: Ako vzniklo Orientalico? Čím ťa oslovili egyptské brušné tance?

BH: Začali sme 5 žien, prihlásili sme sa do kurzu brušného tanca, tam ešte nik nikoho nepoznal. Bola som vtedy na materskej, môj druhý syn mal rok a pol a robilo mi to dobre trocha odísť od materských povinností. Nejako sa to roziskrilo, tanec nás spojil….začali sme sa stretávať aj mimo kurzu, potrebovali sme si ujasniť medzi sebou určité záležitosti, podrobnejšie prebrať kroky, variácie, dokonalejšie spracovať choreografiu, ktorá sa preberala v kurze. Proste nám to nestačilo, mali sme vlastné nápady, chceli sme tvoriť svoje veci. Prihlásili sme sa na workshop v Bratislave, cestovali sme do Prahy, naberali sme vedomosti. Po dvoch rokoch sme sa dve rozhodli, že chceme odovzdávať svoje skúsenosti a robiť kurzy my. Absolvovali sme lektorský kurz aby sme mohli učiť.
Lepili sme si to zozačiatku samy, zohnali sme si skladbu, hovorim o roku 2006, vtedy nebolo toľko dostupnej hudby. Keď sa dnes pozriem na tie poškrabané CDčka, ktoré mám doma...Keď v minulosti niekto cestoval do Turecka, poprosili sme ho, aby nám priniesol hudbu. Dnes je tej hudby veľa. Človek sa potrebuje v tom aj odborne orientovať, každá orientálna krajina má svoj folklór svoju hudbu aj tanec.

Bibiána na pódiu v Ružomberku, jún 2016.

ZH: Koľko času venuješ tancu?

BH: Je to ako v čokoľvek inom, musíš do toho vložiť energiu. Musíš si vytvoriť svoj jazyk, ako malé dieťa, postupnými krôčikmi sa dostávaš ďalej, padáš, zase vstaneš, skúšaš a skúšaš...Chce to veľa času, aj o tom rozmýšľať aj tancovať.
Na začiatku sme si raz do týždňa štrngali šatkami. Obnášalo to postupne aj priateľsvo, naši chlapi sa poznajú. Jedna druhej chodí cez prazdniny polievať kvety. Predstav si situácie v živote ako choré deti, stavba domu, problémy. Tanec bol ako terapia. Je to niečo plné ženského pohybu a cítiš sa potom dobre. Vedome vo vlastnom tele. Robí ti dobre aj to ak máš viacero žien pokope, to je zase o niečom inom….dá sa síce tancovať aj v obývačke, ale keď je niekto vedľa teba, vnímaš ho inak ako z pódia.

ZH: Tancovali ste niekomu v obývačke?

BH: Nie, nikomu, ale na rôznych oslavách, svadbách, festivaloch áno. Takéto akcie máme rady - atmosféra býva vždy úžasná.

ZH: Ľuďom sa spája brušný tanec s ľahkými ženami, čo si o tom myslíš?

BH: Ľudia spájajú brušný tanec so sexuálnou energiou, tú však vie žena regulavať. Vieš, záleží na tom, ako pohyby prezentuješ. Provokácia je prítomná v každom tanci. Ženy, s ktorými spolupracujem v oblasti súčasného tanca, alebo ktoré tancujú latinsko americké tance, sú omnoho provokujúcejšie. Často máme v našom tanečnom štýle dvojdielne kostýmy, ale sú aj také, ktoré zahaľujú celé telo, napríklad šifónové šaty. Žena v nich pôsobí nedosiahnuteľne.

ZH: Doma máš chlapov, hovorila si, že ste umelecká rodina…

BH: Doma cítim veľkú podporu. Môj chlap hrá profesionálne na gitare a má aj orientálnu skupinu. Dáva dokopy ľudí, ktorí hrajú orientálnu hudbu, bubeníkov a nesmierne ho to baví. Ja mám pri ňom voľné pole pôsobnosti, ale na mnohých projektoch pracujeme spoločne. Máme vlastne spoločného koníčka, on ma v tanci a lektorstve podporuje a to presne žena potrebuje. Mávame aj spoločné vystúpenia, ja tancujem on ma doprevádza s kapelou. Zapojený je aj starší syn ktorý hrá v "Musica Orientalica" na base. Pre muža môže byť ozdobou že má doma brušnú tanečnicu. Niekedy však musí aj hrmieť, aby mohlo byť opäť pekne.

S mladším synom, December 2016.

ZH: O aký kurz brušného tanca sa jedná?

BH: Keď prídeš prvý krát, učíš sa základy, spoznávaš prvé pohyby. Postupne sa to nabaľuje, pohybuješ sa v priestore, snažíš sa robiť veci ladne ale s prehľadom. Prvky sú už neskôr náročnejšie, zapájaš predtým nepoznané svalstvo. Postupne ti to začne do seba zapadať...dýchanie, postoj, pohyb, ženskosť. Napríklad, stáva sa, že robíme kurz a príde žena, ktorá sa na začiatku kurzu postaví do piateho radu. Prejdu tri mesiace a tá istá žena stojí v kruhu a usmieva sa, pozerá pred seba a je niekým iným. Na vystúpení sa prezentuje s make-upom a sebavedomím, pôsobí ako bohyňa.

ZH: Koho momentálne učíš?

BH: Prešli mi rukami desiatky žien. Obyčajné žienky z domácnosti, maminy, ale aj právničky, lekárky, ženy, ktoré mali problém sa postaviť pred klienta bez pocitu viny. Je to pre mňa odmenou, keď sa žena začína vnímať inak, keď zrazu zistí, že má sval tam a tam, vie ako má stáť, vie ako sa má hýbať, aby sa cítila dobre. No a keď je žena stotožená so svojim telom, tak jej energia je o niečom inom. Som šťastná, že som začala niečo robiť pre seba, že vidím pred sebou všetky príbehy žien, ktoré mi prešli rukami a ktoré vidím istým spôsobom napredovať.

ZH: Čo je pre teba najťažšie, keď školíš ženy v tanci?

BH: Mám radosť, keď sa mi niečo podarí, alebo keď nájdem nejakú dobrú hudbu pre tanec. Nemôžem povedať, že by to bola ťažká práca. Veď orientálny tanec je taký farebný, takže to nie je tažké. Napĺňa ma to. Začali sme aj s kurzom TRIBAL DANCE. Je to tanec, ktorý vznikol v Amerike a zobral si prvky z Indie a iných orientálnych kultúr - ide o prepojenie do modernej fúzie. Fungujú tu princípy kmeňa, kde si ženy pomaháli, keď mali bolesti pri pôrode, alebo sa báli o úrodu atď. U U nás vo folklóre to máme tiež - slnovrat, vynášanie murieny, jánske ohne. Pozri sa na Egypt, Afriku, Indiu a nájdeš paralely.

Bubnovanie v kultúrnom centre Panoptikum, Ružomberok, december 2016.

ZH: Ako vás v brušnom tanci vníma prevažne katolícka komunita v Ružomberku?

BH: Objednali si nás pár krát na ples KDH, aj na Katolíckej univerzite sme boli dva krát vystupovať, čiže nemáme v Rbk nijaký problém. Sme umelci, možeme sa tu odprezentovať.

ZH: Povieš nám niečo o histórii egyptského brušného tanca?

BH: Popularita brušného tanca prerazila napovrch až s rozvojom egyptského filmového umenia v 30-tych rokoch minulého storočia. Herečky vo filmoch boli uznávané tanečnice ktoré sú inšpiráciou aj dnes. Napríklad Samia Gamal, Tahya Carioca. Dnes už v Káhire ako turista ťažko uvidíš tancovať Egypťanku. V turistických rezortoch tancujú väčšinou Európanky. Nieže by tam belly dance zanikol, ale domáce dievčatá tancujú väčšinou v kluboch kam sa turista nedostane. Tanec na verejnosti nie je dovolený. Sú to baby, ktoré majú okolo 16 rokov, tak krásne tancujú, no majú to v živote nesmierne ťažké. Tancujú, lebo musia, kvôli peniazom pre rodinu, tá nemá častokrát čo jesť, je to úplne najnižšia vrstva. Existujú tajné videá, nahrávky, ku ktorým sa nedostaneš.
Arabské národy majú prešpekulovanú hudbu - je to čistá exotika, nie každé ucho to vie stráviť. Exotiku každý rád privíta, my sme na Liptove zvyknutí na folklór. No a v orientálnom brušnom tanci sa tiež sústredíme na folkór. Každý národ má svoj tanec horný Egypt má saidi, v Alexandrijskom prístave sa môžeš stretnúť s melayou, v Perskom zálive s Chaleegy.

Pri kabaretnom štýle brušného tanca musíš mať základy klasického tanca, teda baletu. Takýto tanec sa volá " Raks sharky" a v preklade znamená tanec východu a tancuje sa vo viachviezdičkových hoteloch v Egypte. Tam tancuje teraz veľa Európaniek, ktoré majú tanečný prejav na úrovni a sú pestované. Na Slovensku musí tanečnica investovať do kostýmu, do vzdelania, prípravy a estetiky vystúpenia.

ZH: Aká je podľa teba pestovaná žena?

BH: Napríklad musí mať upravené vlasy. Je to však obrovský komplex vecí, ktoré žena musí zvládnuť. V prípade európskych tanečníc v Egypte dokonca aj slzy cez úsmev.

ZH: Napadlo ti skombinovať folklór s Orientom?

BH: Jedna tanečnica raz na vystúpení v Bratislave odprezentovala fúziu slovenského folkóru s brušným tancom. Mne sa páči klasika, teda klasický orientálny brušný tanec.

ZH: Čo si vyštudovala?

BH: Vvyštudovala som na Katedre manažmentu kultúry, čiže manažovanie ma vždy bavilo. Rada organizujem kultúru. Či sa jedná o živú prezentaciu, alebo webovú stránku. Pomáhajú mi v tom moje kamarátky a nemusí nám za to nikto platiť. Máme samozrejme aj problémy, ktoré nás brzdia v našej snahe. Manažment v kine Kultúra v Ružomberku v záujme novej digitalizácie objednal premietacie plátno so špeciálnou citlivou striebornou farbou. Ako poistku pre prípad poškodenia pri vystúpení požadujú zálohu 500Eur a zaplatiť prípadnú opravu plátna aj s ušlým ziskom. To je likvidačné pre akékoľvek malé javiskové formy v Ružomberku. V Kine Kultúra sme usporiadali sedem krásnych vystúpení, dokonca aj so zahraničnými hosťami. Skončili sme...

ZH: Čo idete robiť?

BH: Rbk bude asi zakliate mesto. Sme smutné, ako to tu funguje. Naša komunita bude musieť cestovať s nami do iných miest. Orientalico má funclub ktorý nás podporuje a sleduje naše kroky. Chceme tvoriť a kreovať nové projekty, lebo to sa nedá zastaviť, keď máš nápady a chuť niečo robiť. To že nemáme priestor na prezentáciu? Budeme aplikovat krízový scenár.

ZH: Čo by si v meste Rbk zmenila a ako?

BH: Zmenila by som postoj ľudí ktorí majú dosah a páky na to, aby tu boli podmienky pre aktívnych. Je to vždy iba v ľuďoch a o ľuďoch. Ako by som to zmenila? pozvala by som tých ľudí medzi nás na tréningy, stretnutia, nech nasiaknu tvorivým duchom a atmosférou. Možno by to prerazilo všetky ich nánosy cez ktoré nevidia cestu.

Ďakujem za rozhovor.

Zuzana