MÁM TO V OKU - rozhovor s fotografkou Michalou Obšitošovou

MÁM TO V OKU - rozhovor s fotografkou Michalou Obšitošovou

Michala Obšitošová je fotografka. V súčasnosti navštevuje prvý ročník na katedre fotografie, na VŠVU v Bratislave. Zoznámili sme sa v roku 2015 počas konzultácií jej portfólia. Už od prvého stretnutia ma zaujalo jej zmýšľanie a to, ako vie zmeniť chod každodennosti originálnym nahliadaním na subjekt. Sama vlastním jedeno z jej diel a uvažujem o ďalších. Mnohé z jej fotografií sú vraj zobrazením toho, čo sa jej sníva.

ZH: Odkiaľ si a čo ťa priviedlo do Ružomberka?

MO: Narodila som sa v Košiciach, kde som bývala v neďalekej dedinke Ruskov 10 rokov. Neskôr sme sa presťahovali do Banskej Bystrice, kde som žila ďalších 10 rokov. Do Ružomberka ma priviedla Škola úžitkového výtvarníctva. Počas strednej školy sa mi Ružomberok zapáčil natoľko, že som tam musela ostať.

ZH: Ako by si opísala ľudí, ktorých fotíš? Na základe čoho si ich vyberáš?

MO: Ja tomu vravím „mám to v oku“, ale to je veľmi otázne a diskutabilné. Niekedy sú to úplne nevýrazné typy a tieto sú pre mňa doslova až „wáu“. Stačí, keď niekoho vidím na ulici - nemám problém ho/ju osloviť a spýtať sa, či nemajú záujem o fotenie. Doposiaľ sa to takmer vždy podarilo na základe vzájomnej dohody. Keď ľudí nepoznám, je zaujímavé s nimi fotografovať. Ani neviem, prečo si ich vyberám – ťahajú ma pocity inšpirácie.
Momentálne fotím, čo mi príde vhod. Portréty toho typu pre mňa však začínajú byť neuspokojivé.

ZH: Prijali ťa na štúdium fotografie, aké to je študovať fotografiu na VŠVU?

MO: Je tam o mňa postarané, vedú ma spoľahliví pedagógovia a profesori. Získavam skvelé skúsenosti, učím sa o zaujímavostiach, mám pohodlie a dobrú atmosféru. Učím sa každým dňom nové a skvelé veci. Určite to hodnotím pozitívne.

ZH: Kto je tvojím obľúbencom vo svete fotografie?

MO: Obľúbenca nemám, možno nejakí vizuálni surrealistickí šialenci. A samozrejme milujem fotografiu 19. storočia.

ZH: Čo potrebuješ k prežitiu ako fotografka?

MO: Dôležitou súčasťou fotografa je, samozrejme, fotoaparát na zachytenie momentov. Okrem toho, že je to mojou nevyhnutnosťou, zároveň je to aj mojou múzou. A hlavne dej...

ZH: U fotografov je bežné, že sa nechcú fotografovať. Ako je to u teba?

MO: Neznášam sa fotiť, pri fotografoch je to ale bežné. Fotím sa „len na pamiatku“. Inému druhu záznamu sa snažím vyhýbať. Ale ktorá žena by nechcela mať „pekné fotky“?

ZH: Keď si prezerám Tvoje fotky, niekedy neviem, či sa jedná o dokument, alebo inscenovanú fotografiu. Do akej miery zvykneš zasahovať do kompozície?

MO: Niekedy zavediem diváka do situácie kedy is myslí, že takto to naozaj bolo ako to vidí a pritom to môže byť dokonalá fikcia. Miešať text alebo reálny predmet s fotkou... Záleží, o aký druh fotografií z môjho portfólia sa jedná.

ZH: Narábaš s rekvizitami?

MO: Áno, dosť často. Či už sú to šaty, ktoré neustále zháňam, alebo rôzne doplnky. Aj zaujímavé miesto je niekedy dokonalá rekvizita. Aj človek sám o sebe vie byť rekvizita.

ZH: Aký význam má pre teba náhoda?

MO: Väčšina mojej tvorby je o náhode, keďže náhodne stretávam ľudí, ktorých si vyberám ako modelov. Moje fotografie sú postavené čisto na inscenovanej náhode. Napríklad: vidím nejaké miesto, pri ktorom si predstavím rôzne fotografie, hneď na druhý deň tam prídem a niečo nafotím alebo pravý opak. Niekedy to trvá aj rok . Náhodou sú pre mňa aj moje sny. Veľa fotografií je zobrazením toho, čo sa mi sníva. Náhoda vo fotografií je podľa mňa bežný jav. Bez nej by to nefungovalo.

ZH: V čo veríš a v čo totálne neveríš?

MO: Verím v ľudí, od nich sa všetko odvíja, ale neverím tomu, že sa zmenia.

ZH: Z čoho máš strach?

MO: Čo sa týka fotografií, nemôžem sa ničoho báť, niekedy treba presahovať hranice, aby fotka vyšla tak ako si ju predstavujem. Strach samozrejme mám, z neúspechu a zavrhnutia. Pevné verím, že to pôjde mimo mňa.

ZH: Keď sa povie sociálny dokument, čo si predstavíš?

MO: Prácu s ľudmi a ich identitami, alebo tak tiež aj mojou. Možnosť ukázať pravú tvár.

ZH: Keby si nefotila, čo iné by si robila?

MO: Zažívala stereotyp? Netuším. Budovala by som si niekde inde kariéru - čašníčka? Niekde začať treba, či už bez fotografií, alebo s nimi. Peniaze ale z neba nepadajú.

ZH: Akým mestom je pre teba Ružomberok a ako sa s ním stotožňuješ?

MO: Ružomberok milujem. Poskytuje ticho, kľud, je to malé mesto. Pripomína mi to dedinu kde som vyrastala.
Galéria Ľudovíta Fullu je tiež dôležitá, deje sa tam dosť kultúrnych podujatí, ak to človek sleduje a má záujem, čo mi samozrejme vyhovuje.