Rozhovor s Dominikom Fínikom
Rozhovor s Dominikom Fínikom
ZH: Povieš nám niečo o Tvojom rodinnom pozadí a vzťahu k Ružomberku?
DF: Narodil som sa spolu s mojím bratom, dvojčaťom v Ružomberku. Vyrastali sme v Martinčeku a keď sme mali asi 2 roky, presťahovali sme sa do mesta. Vyrastali sme zpolovice na dedine, kde sme často chodievali k starým rodičom. Manželstvo našich rodičov dlho nevydržalo, keď sme mali 7 - 8 rokov začalo to medzi našimi vážne škrípať a došlo k rozvodu. Boli sme pridelení matke. S otcom sme stratili kontakt zhruba na 10 rokov, pričom žil na inom konci mesta. Keď som dovŕšil 18 rokov, znova som s ním nadviazal kontakt. Otec pracuje dlhé roky ako lakérnik, mama ako predavačka v Kauflande. Môj brat je invalidnom dôchodku.
ZH: Čo je kečkárstvo a ako si k nemu prišiel?
DF: Kečkári boli nazývaní tí, ktorí nosili kečky, vlasy zapletené do štyroch vrkočov. U nás sa vraj tento účes nazýval hrčky a nosil sa predovšetkým u starších na strednom Slovensku. Dlhé vlasy som si nechal narásť ešte predtým, ako som prišiel do súboru. Prvý podnet na zapletenie vlasov do vrkočov prišiel na jednom z mojich prvých vystúpení s folklórnym súborom Liptov. Z vedenia mi bolo povedané, nech si zapletiem vrkoče, tak ako sa niekedy nosilo. Tak som sa podľa starých fotografií učil zapliesť si vrkoče. Po čase nosenia účesu som si uvedomil jeho praktickosť, tak som si vrkoče nechával zapletené dlhšie ako len na vystúpenie. Nakoniec som si povedal, že účes budem nosiť bežne. Prečo nie? Ved ľudia ovplyvnení inými subkulúrami, metalisti, rockeri, hiphoperi, sa tiež odievajú podľa toho, ako žijú. Ja som ovplyvnený našou tradičnou kultúrou a dávam to najavo. K vrkočom pribudol širák, široký klobúk a postupne daľšie tradičné odevné prvky.
Spomínaný účes možno videť v starých filmoch, napríklad Varuj a ďaľších filmoch s folklórnou tematikou.
Foto: © Dominik Fínik.
ZH: Z čoho pozostáva odev klasického kečkára?
DF: Čo sa týka odevu, ten sa nelíšil. Nosilo sa to, čo bolo v konkrétnej dedine alebo oblasti typické.
ZH: Chcel by si žiť tradičným spôsobom - gazdovať?
DF: O starý svet a tradičný spôsob života som sa sa začal viac zaujímať, keď som vstúpil do folklórneho súboru Liptov. Zaujímalo ma, ako videli svet naši predkovia i ostatné staršie kultúry. Tak som sa začal zaujímať o mytológiu, o pôvodnej viere, ktorá tu bola pred pokresťančením. Časom som sa stretol s ľudmi, ktorí sa snažili rekonštrulovať a obrodiť starú vieru našich predkov. To ma doviedlo k jednému z najkrajších zážitkov - oslavy letného slnovratu. Neviem presne, ktorý to bol ročník, organizoval to Rodný kruh (spoločenstvo pre rozvoj pôvodného duchovna) kde bolo okolo 200 ľudí odetých v dobovom oblečení. Na oslavách som prijal meno Živoslav a tiež som absolvoval obrad postrižín. Po tomto zážitku moja túžba žiť tradičnejším spôsobom života len vzrástla. Šiel som si teda vyskúšať život na gazdovstve, hlavne okúsiť prácu na ňom. Je to oveľa krajší život ako život v meste.
Foto: oslavy letného slnovratu, © Dominik Fínik.
ZH: Čo znamená meno Živoslav?
DF: Živoslav - to je ten, ktorý slávi bohyňu Živu, alebo života silu, alebo ešte inak - ten, ktorý slávi život. To je meno, ktoré mi má pripominať, že môj život má byť oslavou života. Nie takou bujarou, aj tá sem-tam nezaškodí, ale takou tichou - v mojom vnútri.
ZH: V minulosi si bol pankáčom, čo ťa k tomu viedlo?
DF: Mal som 14 rokov, bol to môj puberťácky vzdor voči spoločnosti. Vnímal som ju veľmi kriticky a chcel ju konfrontovať. Životným štýlom, názormi. Odmietal som sa do nej začleniť.
Foto: © Dominik Fínik.
ZH: Zaujímaš sa o kmene. Ktorý je pre Teba najzaujímavejší a prečo?
DF: Nezaujímam sa o žiaden konkrétny kmeň. Skôr o informácie o ich spôsoboch a videnia sveta.
ZH: A čo duchovno?
DF: Po mojej bujarej puberte, popunkovom období, cca ako 17-18 ročný som sa začal pomaličky ujednocovať, črtalo sa moje smerovanie a kryštalizovali sa mi hodnoty. Začal sa mi intenzávny proces sebahľadania, sebapoznávania, sebakultivacie. Zaujímal som sa sprvoti o Indické duchovné prúdy. Dlho som pri nich ale neostal. Veľmi ma ovplvnil OSHO. Pamätám si, keď som chodil poza školu, čítaval som jeho knihy. Cez neho som sa dostal k Zenu, pretože často spomenul nejaký ten zenový príbeh. Tvrdieval, že Zen kašle na vysvetľovanie, poukazuje priamo na to najdôležitejšie. Tak vo mne vznikla túžba spoznať Zenové učenie. Hľadal som na internete a našiel som rôzne školy zenu. Nakoniec som navštevoval školu KWAN UM ZEN. V preklade znamená počúvaj zvuk tohto sveta. V tej škole som prijal i prvých 5 predpisov. Niečo ako krst v kresťanskej tradícii. Dostal som i nové meno ,ktoré v preklade znamenalo priama akcia. Zen umlčal moju túžbu po ďalších spirituálnych "kecoch" a nasmeroval ma priamo k praxi, do ktorej som sa veľmi horlivo pustil. Sedel som v zazene aj niekoľko hodín denne v snahe rozšíriť si vedomie, dosiahnuť osvietenie, prebudenie.
ZH: Ako si prešiel k folklóru?
DF: Chodieval som často sám do prírody, hľadal som kľud a meditoval som. V tom postpunkovom období som počúval väčšinou prírodnú hudbu etno. Z etna som sa dostal k hudbe s píšťalami, fujarami, drumbľami a bubnami. Tie vo mne rozdúchavali prvotný záujem o náš tradičný folklór. Pamätám si, keď som sa rozhodol, že pôjdem do folklórneho súboru. Bol som v lese a bolo mi do spevu i do tanca. Povedal som si: ,,Škoda ,že nepoznám žiadnu našu pieseň o horách´´. Vedel som, že pieseň zo žiadnej inej subkultúry by tú emóciu nevyjadrila ako tá, ktorá sa viaže priamo k tomuto prostrediu. Tak som si povedal, že musím ísť tam, kde sa to naučím. A nielen piesne, ale i tanec. Po nejakom čase, týždni som išiel pomôcť z kosením jednému kamarátovi, ktorý tancoval v súbore Liptov v Ružomberku. Nejako sme sa dostali k tomu, či by som nešiel tancovať do súboru. A bolo....
Foto: © Dominik Fínik.
ZH: Aké je to byť v súbore?
DF: Jój..., tam je dobre, muzika, spev, tanec. Či v sále, kde cvičíme, či v autobuse, keď cestujeme a na javisku taktiež. Samozrejme, na sále je tej zábavy menej, pretože sa cvičí. Popri cvičení ale veľakrát povznikajú komické situácie, ktoré nás pobavia, ale i na javisku sa samozrejme hocičo udeje, na čo sa potom roky spomína. Zažije sa veľa pri cestovaní autobusom, uvidíte svet, ľudia vám tlieskajú, kade chodíte. Je tam samozrejme aj nervozita, keď cvičíme už veľmi tvrdo a dlho, na prípravu väčšieho, vážnejšieho predstavenia, alebo keď sme spolu už veľmi dlho, napr. na zahraničných festivaloch, kde sme niekedy vyše týždňa a máme veľa vystúpení. Ešte sa vrátim k tomu cvičeniu. Cvičí sa samozrejme oveľa viac, ako sa cestuje a vystupuje. Takže musíte radi cvičiť, milovať pohyb a udržiavať si vitalitu.
ZH: Aké je to viesť skupinu chlapcov?
DF: Nuž, nie je to najľahšie, pretože sa jedná o mladíkov od 15-19r. Treba si u nich vybudovať rešpekt, pretože ak ho u nich nemáte, nebudú vás poslúchať. Dnes vás nebudú mladí poslúchať, pretože ste starší. Musíte rozprávať a konať tak, že budete pre nich vzorom. Ak sa toto naštrbí, celý kolektív sa posúva pomalšie, až sa môže vážne roztrieštiť. Chlapcov treba správne motivovať k prekračovaniu svojich vlastných limitov, aby stúpali vyššie a vyššie. Nestačí im ukázať kroky tanca, treba ich viesť aj k tomu, aby vedeli vnútorne prežiť to, aký charakter na javisku predvádzajú. Pri niektorých obrazoch na javisku, ak chlapci nie sú vo vnútri vyzretí, nie sú z chlapcov riadni mládenci, z mládencov muži, nemôžu jednoducho stvárniť určité charaktery a pôsobí to potom parodicky. Kedže chlapcov so záujmom o tradičný tanec nie je veľa, musí sa pracovať s tými, čo sú. To znamená, že si ich musíte vytvarovať, vychovať. A tu bol pre mňa problém, pretože som nevedel nič o tom, ako ich viesť k vyzretosti, dospelosti. Začal som sa teda zaujímať o vývinovú psychológiu, iniciačné obrady starého sveta, starých domorodých kultúr.
Podľa Breta Stephensona, amerického transpersonálnoho psychológa sa vývinový proces dospievania, prechod z chlapca na muža v súčasnej dobe veľmi predlžuje. Deje sa tak vďaka absencii iniciačných obradov, ktoré proces dospievania, urýchľovali a zjednodušovali. Toto predĺženie vývinového procesu vidieť aj u nás, pretože západný spôsob života sa u nás udomácňuje. Naše tradičné iniciačné obrady sú zabudnuté. Mojou úlohou preto momentálne je naštudovať tieto vedomostí a uviesť ich do praxe. Je to dôležité pre uchovanie kvalitnej prezentácie našej tradičnej kultúry a taktiež pre spoločnosť.
Foto: © Dominik Fínik.
ZH: Ako vidíš Ružomberok, Liptov vo všeobecnosti? Čo by si na meste zmenil a ako?
DF: Ružomberok, mesto ruží, vďaka svojmu položeniu má z môjho pohľadu potenciál byť nádherným mestom kultúry a zelene, tým pádom aj turizmu. Keď sa ešte zrealizuje obchvat, dúfajme, že čoskoro, potenciál bude ešte väčší. Bude to ale chcieť veľa angažovanosti samotných Ružomberčanov pretože oni tvoria toto mesto. Žijeme v dobe, kedy sa jednotnosť ľudí skôr štiepi, ako uceľuje. Záujem ľudí o spoločné veci sa vytráca. Preto spôsobom ako dosiahnuť tieto zmeny je samozrejme zjednocovanie sa, aktívnejšie vplyvať na vývoj mesta a vzbudzovať záujem Ružomberčanov o zapojenie sa do týchto zmien. To platí pre región Liptov.