LALA - rozhovor so Simonou Hulejovou
LALA - rozhovor so Simonou Hulejovou
ZH: Kde si sa narodila?
SH: V Ružomberku. Veľmi dlho som mala pocit, že do tohto mesta nepatrím. Študovala som na ZŠ Sládkovičova v Baničnom, neskôr na cirkevnom Gymnáziu v Ružomberku a tam som sa rozhodovala medzi konzervatóriom, konkrétne hre na klavír a gymnáziom. Nakoniec som si vybrala gymnázium.
ZH: Odvtedy žijes v Rbk?
SH: Ešte mám za sebou rok štúdia na UMB v Banskej Bystrici. Študovala som tlmočníctvo, francúzsky a anglický jazyk, ale odtiaľ som po roku zdúchla.
ZH: Prečo?
SH: Na jednej strane sa mi páčilo to, že som žila inde, ale museli sme sa veľa bifľovať. Francúzština bola tažká, nestíhala som ju. Myslela som si, že to bude jednoduchšie. Škola ma nebavila a podvedome mi chýbalo umenie.
ZH: Si veriaca?
SH: So sestrou sme ako malé v kostole trávili každé veľkonočné prázdniny spievaním, účinkovali sme totiž v zbore.
foto @ Simona Hulejová
ZH: Čomu si sa v Rbk venovala?
SH: Na všetky krúžky som sa vždy prihlásila sama, rodičia ma nikdy nenútili. Klavír, gymnastika, strelecký, futbal, folklórny súbor - to ma až tak nebavilo, ale tam som musela chodiť, no a potom to spomínané krasokorčuľovanie.
foto @ Simona Hulejová
ZH: Nechýbala ti hra?
SH: Ja som si skôr zvykla, že mám taký život. No a s učením spevu to bol taký paradox: sama pre seba som si ako dievča rada spievala, ale keď mi dali neskôr učiť deti spev, tak mi to bralo z tej detskej slobody. Ako dieťa som nemala veľa času na hru.
ZH: V čom si sa najviac našla?
SH: V krasokorčuľovaní. Moji rodičia to nechápali. Korčuľovali sme so školou a dozvedela som sa o kraso. Hneď som sa prihlásila na krúžok. Každý jeden deň som bola na ľade. Nevadili mi ani skoré ranné hodiny, bola som talentovaná. Bavilo ma to aj keď to bolo obdobie plaču, driny a krvavých nôh.
ZH: Prečo si s tým prestala?
SH: Keď som sa musela na gymnáziu veľa učiť a ešte som aj utrpela úraz. Pri dvojitom Lutze som raz spadla rovno na kostrč a nevedela som sa postaviť.
ZH: Začínaš lekcie u hlasovej terapeutky, kto je to? Ako si k nej prišla?
SH: Hanka Pecková je profesorka na Vyššej odbornej škole konzervatória Jaroslava Ježka. Učí jazzovú interpretáciu a pritom je to vynikajuca operná speváčka. Dostala som sa k nej cez Sisu Feher. Na festivale Drienok sme sa dostali k problému, ktorý nás spájal - konkrétne problém s hlasivkami. Ihneď som si pýtala telefónny kontakt a o mesiac som už sedela na hodine priamo u nej v kuchyni. Hanka je moja spriaznená duša.Veľmi si rozumieme, hudobne a ľudsky.
ZH: Aký hlasový problém?
SH: Foniatri mi povedali, že mám zhrubnutú hlasivku a že nemám spievať, ale že mám dokonca byť ticho. Mám v pláne podať si prihlášku na konzervatórium v Prahe. Predtým som chodievala do Prahy vždy v doprovode s nejakou inou osobou. Vždy ma proste niekto vodil za ručicku a zistila som, že sa viem po Prahe pohybovať aj sama. To mesto jednoducho žije hudbou a umením, učarovalo mi. Bratislavu nemám rada.
foto @ Fotobežka, 2017
ZH: Rozprávaš francúzsky?
SH: Spievať viem vo francúzštine…ale čo sa týka dohovorenia sa, to už nie je také, ako to bývalo. V minulosti som žila asi mesiac v Bretónsku. Tam som po mesiaci hovorila plynule francúzsky, bývala som u miestnej rodiny.
ZH: Čo pre teba znamená hudba?
SH: Ja hudbou žijem odmalička. Hudba je spôsob, akým vyjadrujem svoje ja. Je to neoddeliteľná súčasť môjho života. Bez hudby by bol môj život ako "blank page". Hudba je ako maliraske plátno,vyfarbíš si ju podľa seba, asociuje mi rôzne tvary. Je to neoddeliteľná súčasť môjho života, je to moja životná filozofia. My všetci muzikanti sme iba médiom, cez ktoré prechádza hudba, preto by sme mali byt pred ňou pokorní. Hudba je veľká. Je to niečo veľmi abstraktné, čo neviem vyjadriť slovami, keďže tie pocity sa nedajú presne popísať.
ZH: Skládaš si texty do piesní?
SH: Mne najskôr zíde na rozum melódia a potom je tažké k tomu vymyslieť text tak, aby sa zlúčil s melódiou. Tie texty mi zatiaľ nejako nejdu, ide mi hlavne hudobná stránka. Funguje mi to naopak. Najskôr dostanem nápad, hudobne to dám dokopy a potom vzniká text. Taká Sisa Fehrer to má naopak. Moju prvú hudobnú ideu nahrám na mobil. Naspievam si to na diktafon.
ZH: Nechceš si vymysliet vlastný jazyk?
SH: Vidíš, napadlo mi to…vymyslieť nejakú hatlaninu.
ZH: Archivuješ si naspievané piesne?
SH: Mala by som sa k nahrávkam vrátiť a celé to dokončiť, spraviť tomu text…a stretnúť sa s nejakými hudobníkmi.
ZH: O čom je tvoja tvorba?
SH: Ja som v podstate s vlastnou tvorbou začala len nedávno. Je to všetko o prítomnosti. Nahrávam si to a vraciam sa k tomu. Asi nebudem písať velni pochmúrne texty, budú skôr radostnejšie, bude to odľahčená záležitosť…. A potom vyskúšam môj vlastný jazyk a poslucháč si dá dokopy to, čo chce. Bude to o predstavivosti…a možno aj o láske, ale to už je také klišé písať o láske….a možno aj v slovenčine niečo napíšem, prečo nie? Ešte - vo svojom repertoári mám aj folklórne piesne, ktoré chcem upraviť. Bohužiaľ je to dnes trendom, robí tak Katarína Máliková….ale ja už to mám v hlave veľmi dlho, bohvie, čo z toho vznikne…
ZH: Kde sa vidíš o desať rokov?
SH: Vždy som chcela spojiť hudbu s cestovaním, takže keď mi vyjdu moje plány, chcem mať na rováši aspoň jeden, dva albumy. Chcem mať okolo seba veľa kamarátov - muzikantov, ktorí ma budú inšpirovať.
ZH: Založila si aj vlastnú značku kozmetiky Daj SiVEGET. Ako to vzniklo?
SH: Mala som vlastne najskôr blog o vegánskom varení a neskôr som pridala k značke aj kozmetiku. Som vegánka. Dlho som sa hľadala, keď nevychádzal spev, tak som šla robiť jogu. Mala som v pláne urobiť si mesačný kurz jogínstva v Indii, ale padlo to.
ZH: Prečo?
SH: Zistila som, že pred niečim utekám. Teraz sa musím sústrediť na spev a na moju hudbu.
foto @ Fotobežka, doma u Simony, 2017
ZH: Nedávno ste sa spolčili s Latrino Cubanom. Ako sa to udialo?
SH: Udialo sa to tak, že som sa prišla vytancovať na ich koncert. Tancovali sme ako divé a potom sme sa šli vyvetrať na balkón a so sestrou sme si začali spievať ich pesničky. No a s Kružliakom som v minulosti spievala bez toho, aby sme o tom vedeli. Bolo to prostredníctvom súborov. Zrazu ma oslovili s tým, či niekedy môžeme nahrať skladbu. No a stretli sme sa na Drienku - tam nás vyzvali k improvizácii pred asi 2000 ľuďmi. S Natálkou, mojou sestrou, sme teda zaspievali našu improvizáciu a bolo to fajn. Na ďaľší deň nás na Drienku zastavilo veľa ľudí, že sa im to páčilo. Spievali sme trávnice a šli sme do Drum and basu. Samozrejme, že keď improvizujem, nepamätám si, čo som spievala, lebo to je tu a teraz.
ZH: Ako prebieha tvoje improvizovanie?
SH: Prídem na javisko, dajú mi do ruky mikrofón, pozreme sa na seba a proces improvizácie sa spustí. No a potom následne vzniká veľké okno. Preto si tie moje nápady musím ihneď nahrať, lebo si to nezapamätám.
ZH: Poznáš noty?
SH: Poznám, ale sama by som ich asi nezahrala, keby som nejaké tažšie noty dostala pred seba. Preto sa k tomu plánujem momentálne vrátiť. Mám teda čo robiť. Predtým, od roku 2012 som hrávala s elektroswingovým duom Malalata. S nimi som prišla o hlasivky. Túrovali sme hore dole po Bratislave, Brne, Prahe, týždeň sme strávili na Malte. Oni organizovali veľké elektroswingové tančiarne v Brne, takže toho bolo dosť. Všade mali zlého zvukára, nepočula som sa a vykričala som sa, pretoze som mala nesprávnu techniku.
ZH: Aky máš vzťah so starkou, Hanou Hulejovou?
SH: Je to komplikovaný vzťah. Starká je môj najväčší učiteľ. Dokáže ťa vyprovokovať, tak že sa nespoznáš. Naučí ťa kontrolovať sa. Starká je mix prototypu Liptovských Sliačov a folklórnej celebrity.
ZH: Čo ti dal jej spev?
SH: Ja som vlastne jej piesne spievala odmalička. Učila som sa ich z kazety a vedela by som ich odrecitovať aj keby ma niekto v noci zobudil. Ale s OLN a BRO som sa dorevala ako malé decko….je to niečo cisté, slovenské, tradičné, niečo, čo ma obrovskú dušu…a ešte keď si pridáš ten orchester. Spolu so spevom vytvárajú radostno-nostalgickú atmosféru. Uvedomila som si, že to, čo starká zanechala je naozaj krásne…jednak krása a čistota hlasu spojená so starým ľudovým ,ako napríklad s trávnicami to vytvára symfóniu ,ako keď prepojíš klasiku s folklórom. Jednoducho ma to dojalo, keď som to začala počúvať. Predtým som to brala ako samozrejmosť, že starká má nejaké CDčka, a teraz to vidím ako veľký poklad. Teším sa, čo ide vzniknúť.