Spod rúška - Linda Esteves Hatala, pedagogička, mama, potápačka, prekladateľka, vysokoškolská študentka a cestovateľka.

Spod rúška - Linda Esteves Hatala, pedagogička, mama, potápačka, prekladateľka, vysokoškolská študentka a cestovateľka.

Foto: Linda v rúšku, ktoré vyzdobila dcéra Alisia.

©️Autorka, marec 2020.

Viac o Linde - rok 2015: Potápka ružomberská

ZH: Ako ovplyvnila súčasná CORONA-19 Tvoj každodenný život?

LH: Mám viac práce ako predtým, alebo sa to len zdá? Ako učiteľka na strednej škole fungujem učením online z domu. Nie som veľmi zdatná "ajťáčka" a tak sa musím veľa učiť aby som si uľahčila prácu. Mám 10 tried, približne po 15 študentov v každej. S každým vlastne komunikujem osobnejšie ako predtým v "skutočnej škole". Je to pre mňa nová skúsenosť, nie je to najhoršie, až teraz sa dozvedám, komu na vzdelaní vlastne záleží.
Lenže, musím aj variť, aj robiť úlohy s mojim 6-ročným krpcom a pomáhať aj mojej "gympláčke" v prvom ročníku. Ak mi niekto povie, že mám zasa prázdniny, tak sa mi chce hrýzť a kričať. Snažím sa celej rodine nastoliť nejaký ten režim a rutinu, ale nie vždy sa to darí.  Najviac ma otravuje varenie a zlé počasie. Sú dni,  keď sa fakt nedá ísť ani do tej našej krásnej prírody. Chýbajú mi priatelia a kolegovia, dokonca aj tí protivní teenegeri. Viac sa však hráme a rozprávame a čumíme spolu na filmy a nie je to zatiaľ až taká ponorka.

ZH: Čo si objavila, že zrazu môžeš robiť, čomu si sa nevenovala, keď sme nemuseli sedieť doma?

LH: Najskôr ma, samozrejme, posadlo upratovanie. To ako každú poctivú ženskú. Veľmi rýchlo ma to však prešlo, teraz už vyrábame jarnú veľkonočnú výzdobu. Namaľovali sme aj vonkajší plot, čo sme odkladali asi tak 10 rokov. Robíme veci, ktoré nie sú možno ani tak zábavné, ale dlho sme o nich rozprávali, že ich treba spraviť a teraz je konečne na to čas. Tiež máme s manželom viac sexu. Nemusíme vstávať do práce, nezažívame ranný chaos, tak si užívame spoločné rána.
Chcela by som mať predsa len ešte trochu viac času pre seba, aby som nemusela stale vysedávať za počítačom a riešiť napr. záverečnú prácu pre univerzitu, učenie sa na štátnice a všetky tie povinnosti... 

ZH: Čo je pre Teba momentálne najťažšie?

LH: Varenie … fakt , raz začas je to ok, ale stále !?

ZH: Ako pomáhaš druhým?

LH: Zorganizovala som spomínanú brigádu s plotom a natreli sme ho aj nášmu susedovi Števkovi, ktorý má už 73 rokov. Bol rád, okrem toho, že sme spolu zažívali veľa srandy. Plot natierali moje deti a deti mojej sestry.
Každý deň pomáham mojej mamine so starou mamou, ale to som robila už pred touto krízou. Mrzí ma, že niektoré akcie ktoré som mala naplánované ako pomocné akcie so školou, sa nebudú môcť uskutočniť. Mali sme naplánovanú výsadbu stromkov, ktorú som zorganizovala spolu s Mestkými lesmi v Ružomberku. Ktovie, či sa to ešte uskutoční ? Malo sa to zrealizovať koncom apríla.

ZH: Čoho sa najviac boijíš?

LH: Moja dcéra, Alicia, je diabetička prvého typu a nebojím sa že by sme COVID-19 nezvládli, ak by sa infikovala. Bojím sa skôr, že ak to bude trvať príliš dlho, tak svet sa môže úplne vykoľajiť a nastane anarchia a chaos, ktorý je pre mňa najväčším strašiakom.  Ak ľudia prepadnú strachu, dajú sa ľahšie ovládať. Takýto scénar sme už videli viac krát, pre mňa to však znamená jedno: ak všetko padne, padla by aj výroba inzulínu a to sa nesmie stať, závisí od toho život môjho dieťaťa a životy miliónov ďaľších ľudí.
Quite dark, hmm?