Spod rúška - Katarína Šefčíková Rembovská, aktivistka, matka dvoch dcér, tester v spoločnosti Siemens Healthineers

Spod rúška - Katarína Šefčíková Rembovská, aktivistka, matka dvoch dcér, tester v spoločnosti Siemens Healthineers

Foto: ©️Autor, marec 2020.

S Katarínou sa poznáme už dlhšie. Spolu sme v Ružomberku absolvovali niekoľko protifašistických protestov. Je aktivistkou, matkou dvoch dcér a manželkou maliara Romana Rembovského. V súčasnosti pracuje pre spoločnosť Siemens Healthineers, ktorá sa svojimi ľudskými aj materiálnymi zdrojmi zapojila do programu testovania na COVID-19.

ZH: Ako ovplyvnila súčasná CORONA-19 Tvoj každodenný život?

KŠ: Asi ako každý pracujúci rodič, mám za normálnych okolností veľa povinností. Počas karantény sa mi čiastočne uvoľnila časová štruktúra dňa, čo mi znížilo mieru denného stresu. Nie je treba dochádzať do práce, do odvolania pracujem formou home-office. To si však členovia rodiny striedavo vysvetľujú ako “mama je doma”. A pribudla povinnosť či poslanie v pravidelných hustých intervaloch pripravovať jedlo. Veľa jedla. Varenie a, priznávam, aj iné domáce práce sú pre mňa spoľahlivá forma utrpenia. Navyše som oveľa častejšie oslovovaná k spolupráci pri školských povinnostiach. Trochu veselá zmena je premena nákupu na adrenalínový zážitok. Budú mať toaletný papier? Nebudú? Kto kašle pri pokladni? Kto naposledy držal tento košík? Na ako dlho nám tentokrát nákup vydrží?
Chýba mi moja maminka, s ktorou sa vzhľadom na to, že je v rizikovej skupine, teraz sa nenavštevujeme. Vídali sme sa takmer denne. Chýba mi kontakt s kolegami, small talk na uliciach. Musela som zrušiť všetky cestovné plány, súkromné aj pracovné, výročnú wellness stretávku s priateľkami, návštevy kamarátov.

ZH: Čo si objavila, že zrazu môžeš robiť, čomu si sa nevenovala, keď sme nemuseli sedieť doma?

KŠ: Po viac ako desaťročí sa vytvorilo okienko pre pravidelné večerné hlivenie. Všetci, alebo aj v slabšej zostave, družne prežívame osudy narkobarónov. Rodinné kino.
A konečne som deti naučila, čo je predný a zadný steh. Neviem, či si po týždni ešte pamätajú, ale self-hand made rúška nosia.

ZH: Čo je pre Teba momentálne najťažšie?

KŠ: Zo začiatku to bolo prekonanie osobného strachu z novej, nepoznanej, asi aj nebezpečnej situácie. Prvý týždeň mi pripadal ako veľmi zvláštny sen. To odoznelo.
Zostal ale strach o najbližších starších členov rodiny, maminku, svokrovcov, susedov, známych. Správy z Talianska a Španielska sú hrozné. Dobrovoľne sa trápievam dystopickou predstavou, ako by vyzerala spoločnosť bez starých a slabých ľudí. Desivé.

ZH: Ako pomáhaš druhým?

KŠ: Snažím sa “nezavadzať” a nekomplikovať situáciu vlastnou nezodpovednosťou.
Zásobujeme maminku, pomáham, ak niečo potrebuje. S ponukou pomoci som oslovila aj susedov - dôchodcov. Zatiaľ ma nepotrebovali.