Spod rúška - Marína Rembovská, študentka bilingválneho gymnázia Milana Hodžu v Sučanoch

Spod rúška - Marína Rembovská, študentka bilingválneho gymnázia Milana Hodžu v Sučanoch

Foto: ©️Autor, apríl 2020

 

Marína je študentkou bilingválneho gymnázia Milana Hodžu v Sučanoch. Poznáme sa z galérijných podujatí, ktoré Marína pravidelne pred vypuknutím Covidu-19 navštevovala.

 

 

ZH: Ako ovplyvnila súčasná CORONA Tvoj každodenný život?

MR: Posledné štyri týždne všetci zažívame niečo nové. V mnohých ohľadoch je každodenný život zložitejší ako za normálnych okolností. Corona ovplyvnila hlavne môj sociálny život. Okrem rodiny sa s nikým nestretávam, čo mi veľmi chýba. Keďže nechodíme do školy, proces vyučovania vyzerá úplne inak. S učiteľmi komunikujeme cez EduPage a zúčastňujeme sa na videokonferenciách. Táto komunikácia mi príde oveľa viac mätúca ako v škole, takže už som počas karantény neraz prepadla panike, keď nestíham odovzdať veci do daného termínu.

Súčasný stav má však aj výhody, napríklad spánok. Možnosť vstať o 10:00 hod. je podľa mňa úžasná, takže ju každodenne využívam.  Môžem si organizovať vlastný časový harmonogram, ten však veľmi prispieva k tomu, že robím veci na poslednú chvíľu. Veď predsa medzi spánok, knihy a Netflix sa toho veľa nezmestí. 

 

ZH: Čo Ťa doposiaľ najviac zaskočilo?

MR: Na začiatku som si myslela, že karanténa nepotrvá dlhšie ako mesiac. Preto ma zaskočila správa, že pravdepodobne pôjdeme do školy až v septembri. Uvedomujem si, že je to nevyhnutné, ale stále sa neviem ubrániť pocitu smútku, že budem najbližších päť mesiacov doma.

 

ZH: Čo je pre Teba momentálne najťažšie?

MR: Byť doma je pre mňa veľmi ťažké, chýbajú mi kamaráti a nejaký ten sociálny život. Taktiež sa nemôžem stretávať so svojou babinou, čo mi tiež chýba. Teraz sa aj čakanie v rade na pošte javí ako adrenalínový zážitok a stlačenie tlačítka vo výťahu bez rukavice ako sebapoškodzovanie.

 

ZH: Čo ste ako rodina objavili, že zrazu môžete robiť?

MR: Vďaka Corone začal byť v našej rodine veľmi populárny seriál Narcos, z čoho sa veľmi teším. Netušila som, že budem s rodičmi večer sledovať život vrahov a narkobarónov. Ale už mi nepríde také úžasné, že sa oveľa viac upratuje. Ako hovorí moja mamina, “je to spoľahlivá forma utrpenia”. Dostatok času ma zaviedol aj ku hraniu na klavíri - mám priestor na učenie sa nových skladieb, čo ma teší.

 

ZH: Ako pomáhaš druhým?

MR: Človek, ktorému najviac pomáham je moja babina. Chodím jej nakúpiť a boli sme jej aj upratať. Nemôžem však povedať, že by som vyslovene trávila čas pomáhaním. Čim asi najviac pomáham je, že obmedzujem chodenie von - ak von idem, nosím rúško.

 

ZH: Pomáha Ti niekto? Ako?

MR: Asi najviac mi pomáha moja mamina. Keď nerozumiem učivu, môžem sa na ňu obrátiť, za čo som jej veľmi vďačná. Taktiež spomínaný dostatok spánku je vec, ktorá vo veľa situáciách pomôže.

 

ZH: Čoho sa najviac bojíš?

MR: Napriek tomu, že dodržiavame opatrenia (nosíme rúška, nestretávame sa s ľuďmi), neznamená, že sa Coronou nenakazíme. A na tomto sa najviac bojím toho, že to dostane moja babina, keďže je v rizikovej skupine.

 

ZH: Akým spôsobom sa počas dnešných dní vzdelávaš? Čo na výučbe postrádaš a čo je "naj" a nevymenila by si to za nič na svete?

MR: Keďže väčšinu vecí máme škole odovzdať do daných termínov, môžem si naplánovať kedy a čo budem robiť. To, že nemusím vstávať a 45 min vkuse sa sústrediť na jednu vec, sa pozitívne prejavuje pri učení. Pre mňa je však ťažké si zvyknúť na nový systém učenia, čo spôsobuje už spomínané stavy paniky. Veľmi mi pomáha internet, knihy a mamina, takže so samotným učením nemám nejaký veľký problém.

 

ZH: S čím, myslíš, budeš potrebovať pomôcť o pár mesiacov?

MR: Ja osobne asi pomoc potrebovať nebudem, ale myslím, že najväčším problémom pre mňa bude nabehnúť na normálny režim po tak dlhej dobe v karanténe.