POZITÍV, NEGATÍV, RÚŠKO - rozhovor s umelcom Pavlom Ruskom

POZITÍV, NEGATÍV, RÚŠKO - rozhovor s umelcom Pavlom Ruskom

Foto - zdroj autora, 2020.

Pavol Rusko je grafik, grafický dizajnér, textilný výtvarník, maliar a pedagóg. Poznáme sa už niekoľko rokov vďaka jeho niekdajšiemu zanietenému pôsobeniu na Katedre úžitkového umenia II. v Ružomberku na Vysokej škole výtvarných umení. Zameranie katedry sa pohybovalo v rozmedzí od voľnej tvorby až po dizajn. Pri osobnom stretnutí s Pavlom sa stretnete s nekonečným laškovaním s cudzími jazykmi a prívalom humoru.

Oravská galéria v Dolnom Kubíne nedávno oslávila päťdesiate piate výročie - Pavol vo februári 2021 tiež oslavuje svoje okrúhle narodeniny - výstava Pavol Rusko LX_Positive, kde prezentuje svoju najnovšiu tvorbu, bola sprístupnená 4. februára 2021. Záleží len na opatreniach, kedy galériu opätovne sprístupnia a my si odnesieme "kúsok z Pavla". 

ZH: Odkiaľ pochádza tvoja rodina? 

PR: Narodil som sa v Ružomberku. Bývali sme v Bielom Potoku, rodisku mojej mamy. Otec sa narodil na druhej strane Nízkych Tatier v Moštenici. S mojou manželkou Juditou, ktorá pochádza z Michala na Ostrove, máme dve dcéry - Gabrielu a Mariannu.



ZH: Pôsobíš ako pedagóg na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v
Ružomberku. Čo pre Teba toto povolanie znamená a kde si pedagogicky pôsobil predtým?

PR: Po ukončení vysokoškolských štúdií na VŠVU som sa v roku 1987 vrátil do Ružomberka. Pracoval som ako návrhár v BZVIL. Paralelne som začal vyučovať kreslenie na SPŠT. V roku 1993 ma rektor VŠVU, Jozef Jankovič, vyzval aby som sa zúčastnil konkurzu na pedagogické miesto novovznikajúcej Katedry úžitkového umenia II. v Ružomberku. Prijali ma a stal som sa jej vedúcim /1993-1999/. Na toto obdobie sa určite pamätáš, lebo štyri roky som bol tvojim učiteľom. Po jej premiestnení do Bratislavy som prestúpil na Katecheticko-pedagogický inštitút sv. Ondreja, z ktorého v roku 2000 vznikla Katolícka univerzita v Ružomberku. Pôsobím na nej dodnes.

Byť učiteľom je krásne, ale náročné. Dennodenne sa delím so študentmi o moje najnovšie výskumy v oblasti umenia. Snažím sa ich zapáliť pre tvorbu tak intenzívne, aby horeli vlastným plameňom a aby im pri prvých búrkach a vetroch nezhasol. Znamená to pre mňa viac ako som ochotný pripustiť.

Foto - náhľad do ateliéru, 2021

ZH: Koľkými jazykmi rozprávaš a ako sa v nich orientuješ?

PR: Od detstva ma fascinovali v knihách slová, alebo vety napísané v cudzom jazyku. Rýchlo som hľadal vo vysvetlivkách, čo znamenajú a snažil som sa ich zapamätať. Vo štvrtej triede sme sa začali učiť ruštinu. Neskôr na SUPŠ v Kremnici angličtinu a po prestupe na SPŠT v Ružomberku francúzštinu. Cudzím jazykom sa v tom čase neprikladal význam a keďže chýbala aj motivácia, cestovanie bolo režimom zakázané, tak sa ich vyučovanie v triede „flákalo“. Mňa to mrzelo, lebo som mal v sebe túžbu niektorý z jazykov slušne ovládať. Preto som si kúpil knihu nemčiny pre samoukov a začal som sa učiť.
Na vysokej škole som sa dosť intenzívne začal venovať francúzštine a v ukrajinskom divadle som pár rokov hral svoju rolu v ukrajinštine. Až po skončení vysokej školy a po zmene režimu som zistil, že na medzinárodných sympóziách sa potrebujem dohodnúť. Tak som začal viac pracovať na angličtine. Absolvoval som letnú školu nemčiny na Katolíckej univerzite v Eichstätte. Mojim veľkým šťastím bolo, že manželka Jutka je maďarskej národnosti. Po narodení dcéry sa s ňou odmala rozprávala maďarsky a tak som sa nepriamo zoznámil aj s maďarčinou. Zintenzívnilo sa to po narodení druhej dcéry. Neskôr som začal vyučovať na Akadémii Jana Dlugosza v Čenstochovej a postupne som sa zdokonaľoval v poľštine.

Dnes sa v spomenutých jazykoch dokážem ako-tak dohovoriť. V mnohých z nich mávam prednášky na zahraničných univerzitách, konferenciách a sympóziách.
Riadim sa heslom: "Čím viac rečí vieš, tým viac rečí narobíš."

ZH: Vo februári otváraš v Oravskej galérii v Dolnom Kubíne autorskú
výstavu s názvom Pavol Rusko LX_Positive. Zároveň oslavuješ
okrúhle narodeniny. Aké diela budeš vystavovať a čo je leitmotívom tvojej výstavy?

PR: Áno, štvrtého februára sprístupníme výstavu v Oravskej galérii pod názvom Pavol Rusko LX – Positive.
Škoda, že nemôže byť vernisáž. Dúfam, že pandemická situácia sa polepší a v apríli budeme môcť mať derniéru za účasti publika, ktorá bude spojená s komentovanou prehliadkou. Leitmotívom výstavy je moje okrúhle životné jubileum. Z názvu možno prečítať, že by som sa mal zakrátko stať pozitívnym šesťdesiatnikom. Výstava dokumentuje môj najnovší maliarsky výskum v oblasti geometrickej abstrakcie.

ZH: S Oravskou galériou máš dlhodobý vzťah, tvoje diela sú súčasťou zbierky
umenia tejto prestížnej galérie. Čo pre teba galéria s jej históriou a
ľuďmi znamená?


PR: Každú galériu tvoria ľudia. Oravská galéria nie je výnimkou. Keďže v Ružomberku, okrem Galérie Ľudovíta Fullu, nemáme "profesionálnu galériu“, v ktorej by sme mohli vystavovať naše diela vo väčšom rozsahu, stali sa nám domovskými susedské galérie. Mestská galéria Petra Michala Bohúňa v Liptovskom Mikuláši a Oravská galéria v Dolnom Kubíne.

Je samozrejmé, že naša spolupráca prerástla v priateľstvo s pracovníkmi týchto galérií. Čo sa týka Oravskej galérie, veľmi rád sa pýšim jej zbierkami pred zahraničnými návštevníkmi. A o tom, že ich bolo neúrekom, by vedeli hovoriť bývalá dlhoročná riaditeľka Eva Ľuptáková a "kapitán na lodi“ prepravujúcej ľudí na Slanický ostrov umenia, Stano Bodorík.

ZH: Časť obrazov, ktoré na výstave v Dolnom Kubíne prezentuješ, bola
nedávno vystavená v Mestskej galérii v Rimavskej Sobote. V čom sú si tieto
dve výstavy podobné a v čom odlišné?

PR: Výstava v Rimavskej Sobote bola rozsahom komornejšia. V Oravskej galérii je monumentálnejšia.
V Rimavskej Sobote boli za najnovšie diela považované tie, ktoré vznikli od začiatku pandémie a počas leta. Objavili sa medzi nimi aj diela ovplyvnené touto dobou, napríklad "Pozitív, Negatív, Rúško". Toto dielo sa stalo hlavným pútačom výstavy. V maďarčine sa „s“ číta ako „š“ teda moje priezvisko vyslovujú Ruško. Každý pozná výraz „Pod rúškom tmy“. Spolu s kurátorkou Zuzanou Gažíkovou sme vymysleli názov „Pod rúškom svetla“.

Na výstave v Oravskej galérii sú ťažiskom prezentácie diela z konca minulého roka a prvé zo začiatku roku 2021. Rozmerovo sú dimenzované na veľkosť priestorov galérie. Nie je preto zvláštnosťou, že napr. dielo "Doba rúšková", má rozmer 100x460 cm. Ďalších päť diel má rozmer takmer 2x2 m. Nepríjemným spojením týchto výstav je to, že sú prezentované v tejto neprajnej dobe. Určite výstavu nebude môcť navštíviť také množstvo ľudí, ako by tomu bolo v čase „normálu“. Z obidvoch výstav bude natočená komentovaná prehliadka a prístupná na sociálnych sieťach.



ZH: Si aktívny aj v tejto uzavretej dobe, kedy sú galérie neprístupné.
Tvoríš, zdáš sa byť plný energie a máš plány. Predsa - súčasná doba kultúrny
sektor dosť obmedzuje. Nechcel si výstavy preložiť na iné obdobie?

PR: Každá výstava je plánovaná minimálne rok dopredu. Získavajú sa na ňu granty, hľadám sponzorov. Pred rokom som nemohol vedieť, že tu bude pandémia a neskôr, že sa bude držať zubami-nechtami.
Preložiť ju, by skomplikovalo situáciu mnohým iným, ktorí pripravujú svoje projekty tak ako ja.
 



ZH: Posledný obraz, ktorý si na výstavu v Oravskej galérii namaľoval, si
nazval "Božie Mlyny". Má tento obraz súvis s tvojim osobným príbehom?

PR: Myslím, že súvis má s príbehom každého z nás. Božie mlyny melú... Aká aktuálna téma. Niekto povie „Padni komu padni“. Mne táto téma vyplynula akosi prirodzene. Maľoval som kruhy a zrazu som zmenil kompozíciu. Rozdelil som ho na polkruhy, neskôr na výseky. Do stredu formátu som umiestnil eliptický detail. Začal pripomínať chrobáka. Vtedy mi napadol sled myšlienok, že som nič, malý chrobáčik a kolesá dejín ma zomelú na prach. No a názov bol na svete. 



ZH: "Božie Mlyny" si viem predstaviť aj ako animáciu - vytvoril si v
minulosti animácie inšpirované svojimi akrylovými obrazmi, či počítačovými
grafikami?


PR: Nie, nikdy. Vidíš, je to dobrý nápad. Predstav si proti sebe otáčajúce sa kolesá a medzi ne padá stále niečo iné: – jablko, asociácia preš, šťava, víno a pod. – kniha, asociácia cenzúra, ničenie civilizácie,
– ľudská hlava, asociácia zlo, koncentračné tábory, bezmocnosť, koniec života...
A osnova scenára je na svete.


Božie Mlyny,  akryl 120 x x120 cm

ZH: Ako sa pozeráš na Ružomberok, mesto v ktorom žiješ už niekoľko desiatok
rokov? Na čom by bolo treba popracovať a čo je na našom meste výnimočné?

PR: Ružomberok je moje rodisko. Je ako matka, alebo otec. Tým tiež nevyčítaš, že sa menia, že priberajú, starnú. Máš ich stále rád. Iné je to, keď vidíš, ako im iní ubližujú a škodia. Vtedy ti to vadí a chrániš ich. Bohužiaľ, nedokážeš ich ochrániť pred vedomým zlom, vypočítavosťou a chamtivosťou.

Rovnako je to s našim mestom. Mám ho rád. Má výnimočnú polohu. Za niekoľko minút dokážeš byť v panenskej prírode. Za dve hodiny si v Krakove a za dve v Budapešti. Iba do Bratislavy je to trocha ďalej. A mám pocit, že pre „nich“ sme vzdialení ešte viac. Jedným z dôkazov je aj dĺžka budovania diaľnice. Čo sa týka Ružomberčanov, poznám veľa šikovných ľudí. Ale poznám aj vydriduchov, vypočítavcov a niekedy mám pocit, že ich je stále viac. Zničili sme si kaštieľ sv. Žofie, teraz ničíme kalváriu. Nevážime si to, čo by malo byť sväté.



ZH: Pamätám si ťa z čias, kedy existovalo umelecké združenie Rozeta. Môžeš
vysvetliť, o čo sa vlastne jednalo, kto bol členom tohto združenia a prečo
združenie vlastne zaniklo?


PR: Voľné umelecké združenie Rozeta združovalo ľudí z rôznych umeleckých a kultúrnych sfér - boli sme si názorovo blízki. Jeho poslaním bolo aktivovať kultúrny a umelecký život v Ružomberku. Jeho zrodu predchádzali naše debaty a stretnutia s maliarom Jankom Kudličkom, sochárom Rastislavom Biarincom, "textiláčkou" Martou Bošelovou a architektom Petrom Abonyim. Neskôr sme oslovili ďalších architektov: Jozefa Hyravého a Roberta Weidlicha, tiež divadelníka Vladimíra Dubeňa. Čestným členom bol od začiatku intremedialista a hudobník Milan Adamčiak. Uskutočnili sme viacero výstav doma i v zahraničí, umelecky sme dotvorili Kostol dvoch sŕdc v Liptovských Sliačoch.

Hoci združenie dodnes ešte „de jure“ nezaniklo, stále je registrované MV SR, „de facto“ je v kóme.
Problémom bolo to, že sa život každého z nás zrýchlil a na organizovanie spoločného nám akosi neostával čas. My štyria /Kudlička, Biarinec, Bošelová, Rusko/ sme pedagógmi na KU v Ružomberku, stretávame sa takmer dennodenne a riešime množstvo problémov. Nemáme chuť a potrebu sa ešte niekde inde angažovať. Manažovanie vlastného umeleckého poslania je náročné. To poznáš aj sama.
Vyzerá to tak, že združenie Rozeta za chvíľu umrie. Napriek tomu, ešte dokázalo splodiť dieťa. Novorodenca sme nazvali „Galéria Rozeta“. Verím, že bude žiť a pomáhať pri formovaní kultúrneho života v našom meste.



ZH: Ktorí umelci/umelkyne ťa fascinujú a prečo?
PR: Všetci, ktorí to myslia so svojou tvorbou úprimne.



ZH: Kde sa vidíš o desať rokov?


PR: Ťažko povedať. Ak mi to Boh dopraje, o pár rokov by som chcel skončiť pedagogickú kariéru a konečne sa venovať aj tomu, na čo mi neostáva počas zamestnania čas, ani sily. Plánujem zhrnúť svoje pedagogické skúsenosti v nejakých knihách, venovať sa poézii, športu a samozrejme tvoriť, aby sa mi v živote podarilo namaľovať aspoň jeden dobrý obraz.